V predvečer sviatku sv. Cyrila a Metoda som vzala deti na cyrilometodské podujatie, ktoré organizovala naša obec. Pri pohľade na heslo, ktoré v tento deň rezonuje po celom Slovensku – dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane – som si položila otázku: máme po našich otcoch aj nejaké športové dedičstvo?
Mnohé krajiny majú niečo, čomu hovoria „národný šport.“ Aktivitu, ktorej sa venujú v najväčšom počte, ideálne, ak u nich ešte aj vznikla. Hodnú chvíľu som sliedila na internete, no… nenašla som nič. Iste, moja mamka a jej kamaráti zo sídliska vymysleli na prelome 60. a 70. rokov kolektívnu hru s názvom piga, ktorej pointou bolo chytanie odpáleného kolíka (občas s následkom poranenia). Niekdajšie „pigové“ družstvo však odrástlo, dnes sú z nich už babky a dedkovia a my, ako ich potomkovia, sme sa s touto hrou už nestretli. Iste, raz som ju hrala: bola som v detskom tábore, kde mamka robila vedúcu a navrhla túto zábavu. Mala pomerne úspech, ale… rozhodne sa nestala súčasťou národnej kultúry.
Súčasní Slováci športujú v mnohých odvetviach. Za štvrť storočia našej samostatnosti máme majstrov sveta a olympijských víťazov v mnohých športoch, individuálnych aj kolektívnych. Zlé jazyky síce tvrdia, že naším národným športom je tzv. slovenská hádzaná, no rozhodne si nemyslím, že sme v nej majstri sveta. Sú národy, ktoré do seba hádžu poháriky s oveľa väčšou vervou ako my (dúfam!).
Nepochybujem o tom, že aj naši otcovia a mamy športovali. Pravda… hrávali také tie „normálne,“ športy. Chlapci po celom svete sa naháňajú za loptou (a nemusia byť ani majstrovstvá). Dievčatá sa určite tiež venovali voľnému pohybu (i keď to s tým poltuctom spodničiek asi nebolo až také voľné). No dá sa v prípade športu hovoriť o nejakom „dedičstve otcov“?
Naši otcovia splavovali rieky. Nebolo to kvôli športu, len kvôli obyčajnému prevezeniu dreva, no naša krajina má viac medailí z vodárskych športov ako ktokoľvek. Naši otcovia chodievali za prácou celé kilometre, často peši. Hádajte, kto má olympijského víťaza v chôdzi? Naši otcovia precestovali celý svet. A náš cyklista tiež, a ešte sa aj vracia v dúhovom tričku (a nie je to kvôli sexuálnej orientácii). Mohli by sme ešte pokračovať, samozrejme…
Za dedičstvo otcov sa často považuje písmo, jazyk a viera. Hlaholiku sme už dávno nahradili latinkou, no od nej odvodené písma používajú mnohé národy na východe Európy, vrátane veľkého Ruska. Jazyk ako taký sa stále vyvíja (a v poslednom období najmä przní), no udržujeme si ho. Na margo viery sa nevyjadrujem, nechcem pôsobiť zaujato, no potešilo ma, že sme sa na našej obecnej slávnosti aj spolu pomodlili.
Keď potom na scénu nabehli naše „dzifčata i parobci,“ docvaklo mi. Čo je krajším športovým dedičstvom ako naše ľudové tance? Dívala som sa na mládencov, ako energicky vykopávajú nohy a uvedomila som si, koľko energie ich to stojí. Slečny si pri tom krepčení ešte aj vládali pospevovať. Áno, sú mladí a to je dobre. Dedičstvo otcov (a matiek) treba zachovať. Tak – nech žijú tradície!
