V čase, keď píšem tieto riadky, ešte nie je známe, ktorý tím sa bude tešiť z titulu majstra sveta vo futbale. No ak by sa udeľovali ceny pre najlepšieho trénera, myslím, že by ním bol Ekaphol Chantawong z Thajska.
Prípady, ako ten, ktorý sa stal v Thajsku, sa, bohužiaľ, dejú neustále. A nie vždy so šťastným koncom. Jeden sa stal pred štvrťstoročím u našich severných susedov. Dvaja mladí Poliaci šli na výlet a stratili sa v opustenej bani. Záchranári ich našli po 24 dňoch, vyhladovaných na smrť. Mladí muži prežili a zotavili sa. V hororovom prostredí podzemia ich udržala nažive kaluž vody, dostatok kyslíka a vzájomná podpora, vďaka ktorej sa nevzdali, nádej, že ich niekto predsa objaví.
Voda, kyslík a duševná pohoda hrali hlavnú úlohu aj v prípade thajských juniorských futbalistov. Na výlet si vzali niečo málo zásob (a boli predsa v zaplavenej jaskyni, takže piť mali čo), našli neveľké suché miesto, kde boli v bezpečí. No ako sa ich trénerovi podarilo udržať tucet pubertiakov pod kontrolou? Nie, vážne, skúste si v danej situácii predstaviť seba. Väčšinu z nás vytočí presolená polievka, chytíme hysák pre zlomený necht a zúfame si, keď stratíme mobil. A pritom nič z toho nie je také závažné. Ale vydržať desať dní v zatopenej jaskyni…?
Sám tréner si bol od začiatku vedomý toho, že výlet do jaskyne v období dažďov nebol dobrý nápad. Myslím, že ho do konca života bude trápiť nie len to, že ohrozil svojich zverencov, no aj to, že pri ich záchrane zahynul jeden potápač. Napriek tomu sa v zdanlivo bezútešnej situácii zachoval najlepšie, ako vedel. Najlepšie, ako sa dalo. Ek, ako ho volajú rodičia jeho zverencov, je totiž bývalý budhistický mních. Počas temných dní a nocí v jaskyni učil svojich zverencov meditovať a šetriť energiu. Keď ich konečne objavili, bol na tom fyzicky najhoršie zo všetkých: počas desiatich dní totiž odmietal svoj podiel jedla, aby sa ušlo ostatným.
Smrť hladom je pritom tá najkrutejšia, aká existuje. Vedeli to aj nacisti, ktorí používali hladomorne ako najhorší, exemplárny trest. Svedkovia, ktorým sa podarilo prežiť zverstvá v Osvienčime, svorne tvrdili, že z kobky smrti sa ozýval len zúfalý nárek a nadávky. Až na jednu výnimku. 1. augusta 1941 tam zavreli františkánskeho kňaza Maximiliána Kolbeho. Ten dokázal ostatných odsúdených tak povzbudiť, že po celé dva týždne, kým ho ako posledného nacisti nedorazili smrtiacou injekciou, sa z kobky ozývali modlitby a náboženské piesne.
Ľudské telo dokáže vydržať neskutočné podmienky. Podmienkou prežitia je však značná sebakontrola. Vo východných kultúrach je rešpekt voči nadriadenému, či už rodičovi, učiteľovi alebo trénerovi, oveľa posvätnejší ako u nás. Popravde, nedokážem si predstaviť žiadneho západného pedagóga, ktorý by v takej situácii dokázal udržať deti v pokoji. Možno to bol práve tréner, koho môžeme viniť z celej drámy, no rovnako to bol on, komu môžeme ďakovať, že to chlapci prežili (takmer) bez ujmy.
Keď sa Dalajlámu pýtali, aké náboženstvo je najlepšie, odpovedal: to, ktoré z vás urobí lepšieho človeka. V prípade thajských futbalistov sa práve budhizmus ukázal ako „to pravé orechové.“ Nepochybujem o tom, že práve ich viera im pomohla udržať si nádej a prežiť.
V súvislosti s prebiehajúcimi majstrovstvami sveta vo futbale sa mi natíska otázka: kto sú vlastne naši hrdinovia? Človek sa pozrie na Neymara, ktorý pol zápasu leží na ihrisku a predstiera, že práve umiera a chce sa mu z neho grcať. Potom prepne na spravodajský kanál, kde vidí trénera „nezmara“ a jeho zverencov a je mu to jasné. Neviem, či tí chlapci budú hrávať futbal aj na profesionálnej úrovni. No nepochybujem o tom, že sa v krízových situáciách dokážu zachovať oveľa lepšie ako by to urobil ktorýkoľvek ospevovaný futbalový zázrak z tohoročných majstrovstiev.
Skoré uzdravenie, chlapci!
