Skejt som prvýkrát uvidel u bratranca, keď som mal asi 13 rokov. Fascinoval ma od začiatku, ale vedel som, že nemám šancu také dačo mať. Boli sme štyri deti a skejt v tom období bol luxus, po ktorom som len pokukoval.
Ale zrejme som rodičov otravoval dosť dlho na to, aby mi raz jeden kúpili. Veľký, laminátový, oranžový, ťažkopádny. Široké gumené kolieska, lesklá doska, z povrchu ktorej vystupoval taký vzor, aký je na kovovom únikovom schodisku. Zdvihnuté oba konce. Keď som sa do nich oprel, ohol sa v strede. Ale vydržal.
Na začiatku som ako prvé rozobral kolieska. Potreboval som pochopiť, ako je možné, že sa kývu zo strany na stranu, ale zároveň skejtu umožňujú otočiť sa. Pamätníci ako ja poznajú kolieskové korčule s dvoma nápravami ako auto. A podvozok skejtu má presne ten istý princíp.
No, a keď človek pochopí princíp jeho fungovania, môže okamžite začať s jazdením. Som si myslel… Hneď po ladnom vyskočení na dosku nasledovalo rýchle stretnutie sa s chodníkom. Ako keď vám niekto podkopne nohy.
Zošmirgľovaný ľavý bok a ľavý lakeť ma nedokázal rozhádzať. Ten deň som prišiel domov o 23,00 hod. Za týždeň som sa vedel s odrazom rozbehnúť a urobiť slalom.
V tom čase som už pár rokov hral intenzívne hádzanú, takže nebol veľký problém s kondičkou. A tú určite treba, keď sa rozhodnete na skejte ísť z Michaloviec na Šíravu. S bratom sme to absolvovali veľakrát. On na bicykli a ja vedľa neho. Veľká zábava. Hlavne keď sa dolu kopcom rozbehnete tak rýchlo, že rozmýšľate, či dokážete prepletať nôžkami ako ten chlapec z Rodinky úžasných v prípade zoskoku. Keď zhodnotíte, že nie, tak zostanete na skejte a čakáte, čo bude. Väčšinou to dopadlo dobre, ale bolo pár pádov, z ktorých mám dodnes vytetovaný asfalt na kolenách. Samozrejme, že sme vtedy nepoznali chrániče lakťov, zápästí, helmu, chrániče kolien a iné zženštilé zbytočnosti. Ale asi bol mäkší asfalt ako teraz. A je tiež možné, že sme mali aj mäkší rozum v tom veku.
No, a takto som sa preskejtoval, prehádzanároval a neskôr preskvošoval a prebedmintonoval až do veku okolo 40 rokov. Dovtedy som musel niečo robiť, lebo som nutne potreboval pohyb. Ale po 40-tke som sa už musel nútiť hýbať sa. Ale človek je lenivý tvor. A ja zvlášť. Takže toho hýbania sa bolo čím ďalej tým menej. Až nakoniec prešli mesiace, keď som nerobil nič. Lebo nevyšlo. Toto je bežná výhovorka lenivých vší.
Naša dcéra začala robiť kickbox a veľa behala, aby mala kondičku. A behala aj na dovolenke v Chorvátsku. Nechcel som ju púšťať samú, tak som chodil popri nej na aute. Ale bola to otrava. Je pravda, že som si raz obul botasky, že pobehnem s ňou. Po 200 metroch som zistil, že keď má človek 48 rokov a každý deň urobí 35 krokov z domu do auta a 24 krokov z auta na stoličku v práci, veľmi ťažko nadobudne takýmto spôsobom kondičku. Tak som si len sadol do auta a robil sprievodné vozidlo.
O rok na to ma pred dovolenkou zasiahol geniálny nápad. Že som na to neprišiel skôr. Veď môžem popri dcére, keď bude behať, ísť na skejte. V tom som dobrý. To viem. Nachodil som na ňom kilometre. Nevadí, že pred 25 rokmi.
Večer som sa s tým zdôveril najlepšej manželke zo všetkých. Nestretlo sa to s pochopením. Pred pohárom, ktorý momentálne utierala, som sa uhol v poslednej chvíli.
Nevzdával som sa a veril v kamarátsku spolupatričnosť. S nadšením som pri obede priateľom oznámil skvelú myšlienku. K…t. Lakonicky poznamenali moji, väčšinou veľmi slušne sa vyjadrujúci, priatelia.
Tvrdohlavosť je moja skvelá vlastnosť, resp. údel alebo ako by som to nazval. Skejt som si kúpil a pár dní pred dovolenkou na opustenej ceste aj vyskúšal. Išlo to bez problémov. Vytriem vám všetkým zrak. Starouši. Geriatrici. Zdochliny.
Skejt putoval ako posledná vec do kufra auta. Vždy ideme na dovolenku väčšia partia a teda všetci videli moju úžasnú športovú pomôcku. Ťukanie na čelo mi pripadalo ako ťažká závisť predčasne zostarnutých ľudí. Bolo mi ich ľúto. Ukážem im, čo dokážem ja, mladík tesne pred 50-tkou.
Na naše obvyklé miesto na Hvare sme sa doterigali ráno. Ubytovanie, prvé zábery v slanej vode, povinné pivko po ceste a spánok. Podvečer ma zobudila dcéra, že či si nejdeme zabehať. Jasné. Vytiahol som skejt a krútenie hlavami mojich spoludovolenkárov sa zmenilo na ľútostivé pohľady. Trápne.
Vyšli sme hore na cestu a ja som skočil na skejt. Popri dcére som ladne prešiel asi 3 kilometre tam a späť. Raz pred ňou, raz za ňou. Podľa toho, či cesta klesala alebo stúpala. Veľmi pohodlné. V poslednej fáze cesty som si dovolil byť dosť vpredu, takže keď som dorazil do našej dedinky, sadol som si na skejt a čakal. Keďže dcéra dlhšie nechodila, rozhodol som sa ísť jej oproti. Už sa stmievalo a dosť som sa rozbehol. Usúdil som, že bude najlepšie zoskočiť, aby v prvý deň dovolenky neboli nejaké problémy.
V momente dotyku najprv jednej a hneď druhej nohy som pocítil OBROVSKÚ bolesť v oboch zadných stehenných svaloch. Ako keby som dostal veľmi silný kŕč. Skejt pokračoval v ceste asi 10 metrov. Ja som k nemu ledva došiel. Bolesť bola naozaj masívna. Najprv som si myslel, že to bol len kŕč a že prejde, keď vystriem nohy a predkloním sa. Nič. Bolesť neprestávala. Tak som si sadol na skejt a čakal dcéru. Prišla.
„Čo je tatko?“
„Asi som si natrhol zadné stehenné svaly.“
„To prejde,“ povedala. Neprešlo. A to som mal ešte asi kilometer cesty do apartmánu dolu strmým kopcom. Nikdy by som si nemyslel, že zadné stehenné svaly sú pri chôdzi tak dôležité. Cesta trvala asi 7x dlhšie ako obvykle. Hlavou mi prebehli všetky tváre, ktoré ma slušnejšie a aj neslušnejšie od skejtovania v skoro 50-tke odhovárali. A to bol prvý deň dovolenky.
Pomyslel som si, že sa najprv ukážem manželke. Zabije ma a tým pádom nebudem musieť znášať sarkastické reči kamarátov. Ale keď sme prišli do apartmánu, všetci už boli v reštaurácii a vstrebávali nejakú kultúru a víno. Osprchoval som sa. Veľmi intenzívna bolesť neprestávala. Nie som veľká citlivka a na hádzanárskom ihrisku som za 12 rokov zažil kadečo. Dokonca aj odohraný zápas s výronom členka, ale toto bolo dosť silné. Teplá ani studená voda nepomáhala. Pomaly som sa obliekol /lebo aj toto bol problém/ a šúchavým krokom som sa odobral vstrebávať kultúru a víno, mysliac si, že nejakým spôsobom bolesť prejde. Posadil som sa za stôl a nikto si nič nevšimol. Keď som sedel a nehýbal nohami, bolesť bola znesiteľná. S myšlienkou, že takto budem pri víne sedieť pár dní až pokiaľ bolesť neprejde, som sa rozlúčil hneď. Zrejme by si to všimli. Ak nie kamaráti, tak manželka a personál reštaurácie určite.
Keď sme neskoro večer odchádzali, musel som vyjsť s pravdou von, lebo moja chôdza vyzerala naozaj biedne. Ako-tak som šúchal nohami na rovnom povrchu, ale ísť hore alebo dole schodmi bolo utrpenie.
Za svoj život som prežil v nemocniciach a s lekármi dosť dlhý čas, preto som žiadnu nemocnicu v Chorvátsku netúžil navštíviť. A ani nenavštívil.
Najlepšia manželka zo všetkých ma vôbec nešetrila. Najprv som si samozrejme vypočul všetky nie reči typu starý hlupák, tvrdohlavý mantinel, nezodpovedný hazardér a tak. A potom ma zapojila do dovolenkového života, ako keby sa nič nestalo. S dcérou som chodil každé ráno behať. Ale musel som si privstať, aby som krížovú cestu, t.j. 6 schodov a 7 metrov z apartmánu k autu /cca 10 minút/ a naloženie sa do auta /cca 7 minút/ zvládol. Pri každom pohybe som cítil ukrutnú bolesť, ale nemal som šancu sa sťažovať. Najhoršie bola cesta do supermarketu na nákup. Schodisko, ktoré malo asi 30 schodov, bolo v tomto mojom stave výzva typu severná stena Eigeru. Neviem, koľko to trvalo, ale hore som prišiel úplne spotený a všetci naokolo si asi mysleli, že zrejme mám celonožné protézy, ktoré používam tretí deň. Preto tie ľútostivé pohľady. Keby vedeli, že som tvrdohlavý magor, tak by si asi do mňa aj kopli.
Do mora som sa z dvojtýždňovej dovolenky dostal až posledných pár dní. Cesta k moru na väčšine Hvarských pláží je náročná a ja som ju nedokázal absolvovať. Jednak preto, lebo moja robocopovská chôdza by bola veľmi nápadná a jednak preto, že som chodil ledva po rovnom povrchu.
Zhruba po piatich dňoch sa vzadu na stehnách objavili obrovské modriny, ale intenzívna liečba rôznymi utišujúcimi mastičkami zaberala a bolesť trochu ustúpila. 1000 km domov som už odšoféroval relatívne dobre.
Poučenie: Ak sa po 40-tke rozhodnete hýbať alebo skúsiť nejaký šport z mladosti, začnite zľahka, žiadne nárazovky. A hlavne neprestávajte. Pravidelnosť je v našom veku zákon. Keď som sa úplne vyliečil, začal som sa športu venovať pravidelne. Trikrát do týždňa. A robím to už skoro dva roky. Je to perfektné. A je to kickbox. Ale o tom nabudúce:-)
Autor: Oliver Saloň
