Dagmar Liptákovú som spoznala v roku 1994 ešte ako slobodnú, bláznivo uletenú mladú babu s vlasmi do pol hlavy dlhými a pol vystrihanými (kedysi krátko po „nežnej“ sme o takom niečom ani len nechýrovali). Keď sa naše cesty pár rokov nepretínali, akosi som na ňu zabudla. Osud však chcel, aby sme sa opäť stretli, tentokrát vo fitku.
Písal sa rok 2001. Už to ale nebola celkom ona. Zrazu sa so mnou zhovárala cieľavedomá, zodpovedná a prísna žena, ktorá presne vedela, čo chce, aj ako to dosiahne. Vtedy už bola aktívnou športovkyňou, niekoľkonásobnou majsterkou sveta a Európy v silovom trojboji, neskôr v tlaku na lavičke.
Po dvadsiatich rokov tvrdej driny a fantastickej športovej kariéry prišiel zlom v jej živote. Zradili ju platničky a bez pevného chrbta sa už vytlačiť 120-kilovú činku jednoducho nedá. Každý bežný človek by to vzdal a museli by mu stačiť prechádzky v prírode, dobrá kniha či leňošenie. Nie však Dade.
Netuším, ako dlho premýšľala, čo ďalej i ako prišla k takému rozhodnutiu, ale jej ďalším smerovaním mala byť ešte náročnejšia súťaž – fitness. Moja prvá reakcia na túto správu bola, že sa asi zbláznila (a pritom som si dosť dobre nevedela ani len predstaviť, čo to obnáša). Mala som tisíc argumentov, prečo by do toho nemala ísť. Začala som opatrne, že sú to viac umelecké súťaže a ide o subjektívny pocit porotcov, že to nie je merateľné ako v tlaku na lavičke, že príliš schudne a bude vyzerať staro…. nič… nič…. nič…. Ani to s ňou nepohlo.
A už som len postupne videla, čo všetko prinieslo toto jej rozhodnutie. Každý kúsok jedla bol starostlivo zapísaný a prerátaný, aby presne vedela, čo ešte prijať a koľko musí zo seba vydať. Tréningy boli samostatnou kapitolou, kde som bola neraz svedkom toho, že človek už ísť ďalej naozaj nemôže. Počas tréningov sa už nerozprávalo, nebola žiadna psychohygiena, ako sme to zvykli nazývať. Už sa len tvrdo makalo.
Keď postupne začala zo stravy vylučovať cukor, neskôr mlieko a mliečne výrobky, a týždeň pred súťažou soľ, vedeli sme, že je pomaly vo finále a že to dala. Stálo ju to veľa odriekania, pevnej vôle i sebazaprenia, ale išla si za tým, čo si zaumienila. Nie vždy to s ňou bolo jednoduché, lebo jej nálada sa občas zhoršovala úmerne s úbytkom cukru a soli, a pre nás to bol signál opustiť čo najskôr „bojové územie“.
Keď však začala nosiť medaily zo súťaží, kde stála na pódiu po prvýkrát a vlastne sa len učila chodiť v novom, pre ňu nepoznanom svete naturálneho fitness, boli sme na ňu hrdí. Hrdí nielen na úspechy, ale aj na to, že sa nenechala osudom zlomiť a postavila sa mu priamo tak, ako sa vždy stavia k všetkým problémom. Lebo je to Dada. Cieľavedomá, húževnatá, dôsledná i tvrdohlavá. Jednoducho naša Dada 🙂
Za necelý rok vo svete naturálnej kulturistiky a fitness má dnes Dada na svojom konte:
v jarnej sezóne:
- majstrovstvá Slovenska – 3. miesto,
- majstrovstvá sveta – 4. miesto,
- medzinárodné majstrovstvá ČR – 2. miesto,
- PowerFit Natural Cup (Slovensko) – 2. miesto,
- Natural Trophy (Slovensko) – 2. miesto,
v jesennej sezóne:
- majstrovstvá Slovenska – 1. miesto,
- majstrovstvá Európy – 1. miesto.
Ako jednej z mála žien sa jej zároveň podarilo získať v takom krátkom čase PRO CARD, a teda možnosť vstúpiť do sveta profesionálov. Na rozhodovanie má celý rok a len ona vie, ktorým smerom sa chce uberať ďalej. Unavenému telu a vybičovanej mysli dopriala pred pár dňami trochu oddychu na Kapverdských ostrovoch, kde mala možnosť premýšľať. O všetkom. O živote, ľuďoch i o tom, čo bude ďalej. Verím, že svoje úvahy onedlho prezradí aj nám, veď jej príprava na novú jarnú sezónu sa začne už v decembri.
Veľa šťastia, Dadi 🙂
