Viete povedať pingpong bez toho, aby ste spojili pery? Skúste to! Nejde to? Ide? Áno, správna odpoveď znie stolný tenis.
Mala som asi tak päť rokov, keď som sa po prvý raz dívala na hru, pri ktorej dvaja hráči s malými raketami pinkajú do malej, odporne ťukajúcej loptičky. Pamätám si to úplne presne – boli sme na rodinnej dovolenke v Tatrách. Moji starší bratranci a sesternice (o hodne starší, ten najstarší bol vtedy už dospelý) trávili večery na ubytovni hraním pingpongu. Spravidla ma urýchlene evakuovali z miestnosti, aby som náhodou neschytala šupu do oka (a aby som nezavadzala, samozrejme), takže som si ani raz nezahrala. Je však pravda, že som v tom čase sotva dovidela na vrch stola.
Uplynuli takmer tri dekády a ja som sa pingpongu prakticky nedotkla. Raz som sa síce ocitla v blízkosti nestráženého pingpongového stola, ale po pár pokusoch som to vzdala: strávila som totiž viac času naháňaním spadnutej loptičky ako samotnou hrou. A potom som sa rozhodla predstaviť túto hru mojej dcére.
V našej obci sa už niekoľko rokov koná trojkráľový turnaj v pingpongu. Moja dcérka je fanatik do akejkoľvek fyzickej aktivity, tak som jej navrhla, že sa na to pôjdeme pozrieť. Prišli sme v závere, keď vrcholila najdôležitejšia kategória – muži. Od štyroch stolov sa ozývalo to protivné pinkanie. Ďalší poltucet gentlemanov postával bokom a čakali, kedy na nich príde rad. S úžasom a iróniou som si uvedomila, že hoci má naša obec problém zostaviť futbalovú jedenástku, v pingpongu by poskladala aj národnú reprezentáciu.
S dcérkou sme sa usadili bokom a chvíľu sme sledovali prebiehajúce zápasy. Vysvetlila som jej (presne ako mne bratranec pred tridsiatimi rokmi), že názov hry je odvodený od toho psychiatrického zvuku, čo robí loptička. Spoločne sme potom dabovali najbližší súťažiaci pár, keď sme spoločne opakovali slová ping a pong.
Len čo bolo po súťaži, dcérka sa rozbehla k voľnému stolu, vzala si raketu a chcela to skúsiť. Poprosila som dvoch školákov, ktorí tam tiež hrali, aby nám vysvetlili pravidlá. Pravda, pre nás dve, mňa nešiku a dcérku príliš maličkú, bol celkom úspech, keď sme vôbec trafili loptičku.
Stačilo niekoľko neúspešných pokusov pri pingpongovom stole a dcérka si našla lepšiu zábavu. V hlúčiku prizerajúcich stretla jedného kamaráta zo škôlky. Obaja si vzali rakety a spoločne naháňali loptičku po obvode miestnosti. Pohľad na tie dve kurčiatka pobavil viacerých prítomných.
Uvedomila som si, že okrem klasického pingpongu by mal niekto zaviesť dôležitú podpornú disciplínu – naháňanie loptičky. Ono tá potvora skáče kam sa jej zachce. A popravde, behať za ňou je fyzicky oveľa náročnejšie ako stáť za stolom a disciplinovane odpinkávať. Navyše, je to dobrá zábava, hlavne, keď sa dvaja usilujú dostať jednu loptičku. Moja dcérka sa tým bavila dobrú polhodinu a bavila by sa ešte dlhšie, keby neprišla pani z obecného úradu zamknúť miestnosť.
Domov sme šli s plačom. Dcérka by sa ostala naháňať za loptičkou aj do polnoci. Popravde, usúdila som, že ja na pingpong nemám vlohy a ona je na neho aj tak príliš malá. Len čo bude teplejšie, radšej vytiahneme bedmintonové rakety. A o rok sa určite znova pôjdeme pozrieť na obecný pingpongový turnaj. Možno nám to pôjde lepšie.
