REGETOVKA, 16. február 2019

Ešte za Zborovom to vyzerá tak, že ma biela tma vcucne aj s Mazdou a vypľuje za Chmeľovou aj so šušťakmi naraz, vyslnená noblesa regetovskej samoty však hýri samopašou parížskej kurtizány a bez poslednej štipky cudnosti  trhá belasobelostnú blúzu do ostatného gombíka.

Malé háčko je vyžehlené jak maturitná košeľa, všade vôkol dýcha raj pokoja, čo by zo zloby duše vyliečil aj biblického Kajna. Stúpam hore, dnes s lyžami na nohách, bo pomaličky topiaca sa ťažká firnová ľadodoska nepustí inak. Rešpektujem Krebsov cyklus i to, že kvadriceps už istý čas nemá 53, vyzliekam tielko, čo už vytieklo do nitky.

Šmyk vdol je ako zo sna, hrana reže vymäknuté vrchné tri centimetre trblietajúcej sa bielej perinky sťa nevesta svadobnú tortu. Vyhladované kriaky ceria zuby, tasia drápy a vyziabnuto sledujú, ako sa mih hadích kristiánok pomedzi ne snaží nezapichnúť špičky v zrade prepadnutých jám, čo už žblnkajú plodovou vodou rodiacej sa jari.

Otvorili bufet? Barman, jeho deti a Jaro Zbihlej – jediný rodák z Regetovky, ktorého poznám. Rum. Vy máte Republica? Tak potom ešte jeden. Stoličky von. K slniečku. Kde slová plynú v čase. A my a naše myšlienky v ňom. Až kým sa pochod zlatej nádhery znova nedotkne špičky hôr. Ktorým sľubuješ, že sa tu znova vrátiš. Ešte veľakrát…

Daj pane Bože.