REGETOVKA, 23. február 2019

Kým o 8:56 vycúvam z komfortu garáže, v Dlhej Lúke sú tri pod nulou a regetovská, zlatom nabúchaná mínus päťka aj s občasným ľadovetríkom mi už príde ako malá Kamčatka. Vycerený slnkolúč nad šírošírym ľudoprázdnom si v kráľovskom zrkadle prezerá zubnú kartu aj s čerstvo vytrhnutými osmičkami a láska snehovú dosku tvrdšiu než rohlík od pekára, čo pred rokom zomrel. Kokso, tie spoďare som mal vziať. Mamííí.

Výstup hore je jeden z najľahších, ak nie ten ozaj naj, aký si pamätám. Lyžiarky držia na skle vytrblietanej kryhy a konečne ich nemusím ťahať pol metra spod nej. Výdych, nádych, stopka, kochačka. Na protisvahu kĺže k poľskej hranici zo dvadsať bežkárov. Pod nohami stopy v nafúkanom snežíku, asi beťár zajko v noci. Ubytovňa dole pri vstupe do dediny už má takmer hotovú strechu, panečku, raz to tu asi ozaj bude Šamony /čítaj Chamonix/.

Vrchol dobýjam s čiapkou hlboko, s trikom v suchu a s dušou po spektakulárnom resete. Nasleduje foto s Bieberom, škoda, nové Slíže som nechal doma. Joke.

Po hrebeni sa čochvíľa blíži skialpom Johny, zakrákame na diaľku, staré regetovské čaf čaf! Dvadsaťminútovka na vrchole hýri spŕškou humoru, hlavne o novom chrupe, čítaní máp a bielych lyžiarkach, ktoré zásadne nesmieš kupovať, bo „še do nich zatrepe špina“. Plakkkaaam.

Pripíname lyže. Jednorázová rozkoš dole je sťa paľba z guľometu – neviem síce jag to chutí, sotva ale tvrdšie. Hardkor pod nohami sypí zradou, jedna vypnutá lyža pri razantnejšom zahranení o nerovnosť a vravím si, stýve, ušmýkaš to dole hlavou najskôr až pod svah pred odstavený ratrak, v lepšom prípade ťa zachytí krak. Dnes ale depak…

Zaslnený bufetík. Čajík, povinný tuzemáčik – šoférska dávka plíz. A Kto vypil Republicu?? Párok v rohlíku je zamrznutejší jak lobogo v mojom šušťaku, Johny má zaručený spoďar, bez neho nespraví ani kristiánku – zásady sú zásady. Mirko z Anglicka so synkom Alexom, pár turistov, bežkárov, medzi nimi starý Čibiz. A klziskovo vyratrakované malé háčko, čo lačno džungales volá poooooď! Zaveste tu lanovku a umrem…

Vraj sa treba sa tešiť, kým môžeme a vytrvať, keď musíme. Daj, Bože, že kým príde to druhé, budeme mať toho prvého za priehrštie.

Doregetofkovaňa, kamaraci…