Košickému hokeju fandím už dlhé roky. Ani si poriadne nepamätám, kedy som bol na domácom zápase po prvýkrát. No odkedy aktívne spolupracujem na promovaní HC Košice, je to pre mňa viac, než len srdcová záležitosť.
Je to pre mňa práca i súkromný čas zároveň. Ťažko opísať toto rozpoloženie. Po dvoch sezónach skončených predčasne vo štvrťfinále viem, že tento ročník je pre nás, Košičanov, kľúčový. Nemôžeme si dovoliť zaváhanie, nemôžeme si dovoliť prehru.
A je to tu, play-off 2018/19, štvrťfinálový súper Poprad. Štastný los? Ťažko povedať. Myslím si, že Šťastena k nám bola zhovievavá. Predsa, mohli sme dostať aj nevyspytateľných Maďarov. A to by nedopadlo dobre…
Prvý zápas, eufória, nadšenie. Domáca návšteva mierne nad šesť tisíc – konečne počet, ktorý si košický hokej zaslúži, srdce mi bije. Atmosféra, akú základná časť ligy neokúsi azda nikdy. Chladené pivko, teplé párky a ideme na to. Výkon nie je síce ideálny, no po dlhej prestávke sa to dalo čakať. Uchty, Oceliari prehrávajú doma 2:3. Nevadí, je to predsalen prvý zápas v sérii, mohlo to skončiť akokoľvek.
Utorok, 18:00. Východniarska play-off séria pokračuje druhým dejstvom. Tu už tuším, že ide o viac, než deň predtým. Zápas má všetko – náboj, odhodlanie, ostré súboje. Už len tie góly chýbajú. Dve tretiny gólovej suchoty unavia aj môjho kolegu, ktorý opustí pohodlie skyboxu a rozhodne sa navštíviť toalety. A vtedy to príde. Poprad skóruje na 1:0 a Steel aréna stíchne. Pár sekúnd na to (konkrétne 8) však Nagy ako správny kapitán vyrovnáva na 1:1 a vlna eufórie sa razom šíri. Kolega sa s nechápavým výrazom na tvári vráti a všetci sa tešíme. Tento príbeh však pre nás, Košičanov, nemá šťastný koniec. V predĺžení inkasujeme ďalší gól, a séria sa tak za stavu 0:2 presúva ďalej ku Tatrám, do domáceho stánku Popradu.
V piatok opúšťam pohodlie domáceho skyboxu, beriem si dres a šál a idem si pozrieť hokej aj tam. Možno sa bez očí domácich fanúšikov bude hrať Oceliarom o niečo ľahšie. Nuž, nechajme sa prekvapiť…
