Už sa na to nedá pozerať. Váha zase vyšla o kúsok vyššie.
Kurníkšopa, čo robím zle? Držala som sa niekoľko rokov, ešte aj popôrodné kilá zliezli a zrazu toto… hups, koledujem si o prekročenie historického maxima z jari 2011, kedy som sa „spamätala“ na hmotnosti 69,5 kg. Ako, pravda je, že som sa zhrozila už o pol roka skôr, ale spočiatku mi váha nešla dole. Až keď som prišla na správnu kombináciu stravy a cvičenia a…
…a asi to bude ten problém.
Prišla na mňa typická mamičkovská diagnóza. Kombinácia nedostatku spánku a dojedania po deťoch. V poslednom čase sa čoraz častejšie pristihnem pri tom, že i keď som sa práve navečerala, zlopnem pol taniera kaše, keď nad ním môj syn ohrnul nos, alebo dorazím rohlík po dcérke. Ono sa to nezdá veľa, ale urobte to každý deň a… čoskoro budete takzvaní asi-metrickí, čiže meter vysokí a meter širokí.
Vždy, keď na mňa príde kríza a potrebujem radu, zabehnem za švagrom. Vlastne ani nemusím behať, má izbu hneď vedľa kuchyne. A ak je niekto naozaj posadnutý teóriami o chudnutí, naberaní svalov a premene kôpky sadla na antického poloboha, tak je to on.
Môj švagor si už celé mesiace (či skôr roky) denne zapisuje, čo zjedol. V počítači si vytvoril tabuľku, kde má predvolené kalórie, ešte aj podelené na tuky, sacharidy a bielkoviny. Už si z neho robím srandu, že by mal vydať knihu, nazvať ju Denník šialenca a naučiť v nej ľudí, ako sa vyznať vo všetkých tých možných aj nemožných jedálničkoch.
A najlepšie na švagrovi je, že mi tú tabuľku ochotne prekopíroval do môjho počítača (i keď pod prísnym zákazom posúvať ju ďalej, takže smola, kolektív ? ) a vysvetlil mi, ako s ňou pracovať. Povedala som si, že ak sa jemu nechce spísať oficiálny Denník šialenca, tak sa na to podujmem ja.
Hm, ale koľko by som toho vlastne mala zjesť? Chvíľu som študovala literatúru a dospela som k záveru, že na také „priemerné“ prežitie (uf, viete, ako neznášam priemery!) potrebujem pri svojej postave a záťaži takých 1 800 – 2 000 kcal denne.
A potom som sa pustila do písania. Raňajky – celozrnné pečivo, maslo, syr, mlieko… hups, to sme už nahodili cez 450 kcal! Na obed som si dala (ani nie tak gigantickú ako zvyčajne) porciu cestovín s paradajkovou omáčkou a kuracím mäsom. To bolo takmer 700 kcal. (pri predstave, že by tam namiesto rajčín bola omáčka „štyri syry,“ a výsledok by mal vyše 1 000 kcal mi prišlo nevoľno) Večera bola podobná ako raňajky, no… zhodou okolností sme práve mali rodinnú oslavu a aspoň jeden kúsok torty… (200 kcal, a to som ešte optimista, že tak málo)
Na konci dňa na mňa svietila cifra 1 800 kcal. A popravde, nemala som pocit, že by som sa nejako obzvlášť prejedla. Pravda, za pocit hladu mohol zrejme ten koláč, čo som mala podvečer. Rozhádzal mi hladinu cukru (nie som síce diabetik, ale viem, čo to so mnou robí, keď si dám sladké).
Na druhý deň som to počítanie vzdala – bola som v práci, na obed sme šli s kolegami do reštiky a… tam som si proste nemohla vziať váhu a skontrolovať, koľko presne vážilo kuracie stehno a koľko ryža (ako, teoreticky by sa to dalo, ale vyzerala by som ako idiot).
Usúdila som, že písanie „Denníka šialenca“ nechám predsa na švagrovi – ten, na rozdiel odo mňa, nemá dve deti a domácnosť. Mne budú stačiť tieto pamflety pre BroSport a poučenie, že prešvihnúť dennú dávku kalórií je naozaj príliš jednoduché. A tak, ako hovorila istá televízna postavička, Cica, nežer!
