Rok sa skladá z dvoch častí. Z jedenásť a pol mesiaca nudy a z majstrovstiev sveta v hokeji.
Pamätám sa na časy, keď som bola ešte malá a naša národná reprezentácia stúpala nahor medzi hokejových velikánov. Ach, to boli časy! Potom skvelé obdobie, kedy sme boli majstri sveta (to som už bola skoro dospelá) a nasledujúce roky, kedy sme stále dúfali, že to „dáme“ znova. Nedali sme, ale bola to sranda. Najmä počas rokov, ktoré som strávila na internáte. Nemusela som sa ani unúvať k televízoru, ktorý bol v inej miestnosti. Vždy, keď sa zmenilo skóre, niekto otvoril okno a na celé mesto zahulákal aktuálny stav.
Potom som pár rokov bývala sama (a konečne mala trocha pokoj). Tak som sa vydala a odkedy bývame vo vlastnom, zisťujem, že môj muž je vlastne poriadny hokejový fanatik. (hm, asi som mala použiť slovo fanúšik)
Tak napríklad včerajší zápas s Kanadou. Na stene vlajka (pribalili ju k nášmu „národnému nápoju“, no nekúp to!), na stole pivo, v telke verejnoprávne vysielanie, priamy prenos z Košíc.
Prvý gól do siete Kanady. Rev ako na rockovom koncerte.
Druhý gól do siete Kanady. Rev ako keď štartuje Boeing.
Kanada znižuje. Hromženie ako keby mal prísť koniec sveta.
Kanada vyrovnáva. Na zúfalý rev zranenej hyeny sa z prízemia vynorila svokra, že či sme všetci v poriadku. Počas prestávky po prvej tretine sa manžel snaží upokojiť, ale očividne sa do hry zababral ako gambler do automatov.
Tretí gól do siete Kanady. Boeing štartuje.
Štvrtý gól do siete Kanady. Po Boeingu vzlieta Sputnik, Challenger a Apollo 13.
Dcérka sa rozhodla evakuovať na prízemie, už ju bolia uši. Ja beriem syna do kúpeľne a aj cez stenu počúvame, čo sa bude diať ďalej. A urobili sme dobre. Kým sme vyšli (a popravde, dali sme si načas), naši hokejisti už mali na konte päť súdkov javorového sirupu.
Po druhej tretine manžel konečne vstal z gauča a usúdil, že bude najlepšie, keď to nedopozerá. Vyšiel na chodbu a pokračoval v zoškrabovaní starej farby zo stien (rozhodol sa maľovať). Popravde, bola som rada, že sa pobral. Mala som chuť vykázať ho z domu už keď sme hrali s USA (a to rozhodne nebol taký drasťák ako toto).
Počas tretej tretiny som sa (márne) snažila uspať naše ratolesti. Synátor mi ušiel zo spálne práve včas, aby sme videli vyrovnávajúci gól. Teda, ja som ho veľmi nevidela, nemala som okuliare, ale aspoň som počula. Kým sme stihli zaspať, už sa ozýval piskot našich fanúšikov počas kanadskej hymny. Hanba na sto rokov. Manžel vyšiel nazad na poschodie a už len smutne skonštatoval, že je vlastne rád, že to nevidel. Asi by ho roztrhlo (a ja by som ho už naozaj vykázala z domu).
Na česť našich hokejistov sme sa zhodli, že taký parádny hokej už dávno nehrali. Aj keď s Kanadou prehrali. Veď hoci nám naliali šesť hrnčekov javorového sirupu, povedzte, ktorý tím im naservíroval v riadnom hracom čase päť porcií bryndzových halušiek?
Poučenie: tohoročný hokejový výber hrá naozaj dobre. Prehra s Kanadou (i tá predošlá s Fínskom, kedy nám celý zápas poKakkal jeden adolescent) bola so cťou. Chlapci sa snažia, ide im to ako už dávno nie, radosť pozerať. Uvidíme, ako si naše halušky poradia s nemeckými šnicľami. A hlavne dúfam, že toho môjho fanatika dostanem dostatočne ďaleko od mojich uší.
