Tak, prežili sme to v zdraví. Majstrovstvá sveta v hokeji sú úspešne za nami.
Niekedy sa tak dívam na športovcov počas lepších aj horších chvíľ a pristihnem sa pri myšlienke: čo im asi teraz behá hlavou? Iste, pri dvíhaní trofeje nad hlavu je viac než jasné, že je každý šťastný. Ale čo ak to predsa nevyjde?
Neviem, čím to je, no veľa ľudí má v hlave nastavený mód „musím vyhrať“. Keď sa nejakým nedopatrením neocitne na stupni víťaza, zosype sa mu svet. A pritom sa vôbec nestala žiadna tragédia. Najmä, ak ste sa naozaj snažili a podali výkon v rámci svojich možností. Nemôžeme všetci vyhrávať. To by každý z nás musel mať vlastné preteky.
A keď tak nad tým premýšľam, ono to presne tak funguje. Pred časom sme s pár známymi viedli debatu o tom, či je súčasný prezident „dobrý prezident“. Ktosi poznamenal, že je určite kultivovanejší ako ten český a nerobí zo seba majstra sveta ako ten americký. Na to sa ozvala dáma v stredných rokoch s múdrou radou: neporovnávajme s nesprávnymi ľuďmi. Najprv sme sa úprimne zasmiali, no potom sme uznali, že mala pravdu. Vo všetkom.
Aj my máme vo zvyku porovnávať sa. Či už ide o životné situácie alebo o športové výkony. Či sme lepší ako sused, ako spolužiak či kolega. Jeden vtip hovorí, že Slovák je šťastný vtedy, ak sa má lepšie ako jeho susedia. No pritom jedinou konkurenciou je človek sám.
Možno som vás teraz trocha zamotala s takou filozofiou, ale vysvetlím. Každý, kto začína cvičiť alebo športovať, v kútiku duše dúfa, že sa vyrovná nejakému svojmu idolu. Celkom stačí prečítať si v nejakom časopise, akú váhu dvihne ten či onen a už je motivácia na svete. A spravidla veľmi rýchlo po nej príde demotivácia – zistenie, že sa predsa nemôžem rovnať niekomu, kto cvičí alebo športuje celé roky. O čo by bolo krajšie uvedomiť si, že hoci sa dnes nemôžem porovnávať s profesionálom, som v lepšej kondícii ako som bol včera… áno, mojou dnešnou konkurenciou je moje včerajšie ja, môj včerajší výkon.
Počas nedávnych majstrovstiev sveta v hokeji som zbežne sledovala komentáre piatich miliónov hokejových expertov na tému výkonov národného tímu. Iste, všetkým nám bolo ľúto, že nepostúpili zo skupiny. No menej bolo tých, ktorí si uvedomovali, že tohoročný výber hral naozaj skvelo. Hral lepšie ako pred rokom. Neporovnateľne lepšie. Po minulé roky bolo pre mňa utrpeniesledovať, ako nás drvia favorizované tímy. Toho roku nás nerozdrvil nikto. A aj zápasy, ktoré sme prehrali, boli naozaj dobré. Neboli sme žiadni lúzri.
Ako malá som často nechápala porekadlo, že „nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa.“ Priznávam, bola som veľmi súťaživé decko. Iné ako prvé miesto sa nepripúšťalo, iná známka ako jednotka bola nemysliteľná. Iste, mala som šťastie, že mi to myslí (a tak to s tými známkami nebola až taká tragédia), no predsa sú veci, na ktoré nemám… a v tom prípade som rýchlo vycúvala, aby som si „ušetrila plač“.
Dnes som už našťastie dospelá a na prípadné nezdary sa nedívam tragicky. A neodporúčam to ani vám. Nevystavujte sa extrémnemu tlaku. Buďte tou najlepšou verziou seba samého. Ak ste podali ten najlepší výkon, všetka česť – aj za predpokladu, že na šampióna nemáte. Zatiaľ…
