Predstavenie okruhov: Veľká cena Rakúska

Monoposty formuly 1 tento rok absolvujú svoju jubilejnú 70. majstrovskú sezónu. Pri tejto príležitosti sme pre vás pripravili predstavenie všetkých aktuálnych okruhov, ktoré sú súčasťou tohtoročného kalendára. Druhý najbližší okruh F1 k našim končinám, sa nachádza v krajine, s ktorou máme najkratšiu štátnu hranicu. Hoci traťv štajerských Alpách mala v kalendári F1 obnovenú premiéru v roku 2014, Rakúsko už dávno nie je v tomto ohľade žiadnym nováčikom.

Prvýkrát sa totiž monoposty kráľovnej motoristického športu objavili na neďalekom vojenskom letisku v Zeltwegu ešte v roku 1963, kde sa súťaže športových automobilov rôznych kategórii usporadúvali už od roku 1957. Boli to však len nemajstrovské preteky a vyhral ich austrálsky trojnásobný majster sveta Jack Brabham. O  majstrovské body sa pretekalo v nasledujúcom roku a na 3,1 km dlhej trati v tvare písmena L len so štyrmi zákrutami, umiestnenej medzi balíkmi slamy na pristávacej dráhe s krátkou odbočkou na parkovisko taxíkov, vyhralsvoju jedinú veľkú cenu v kariére Lorenzo Bandini na Ferrari. Boli to však problémy nielen z organizáciou (členovia tímov pri kontrolách mali problém dostať sa vôbec na okruh) ale aj so samotným situovaním okruhu, ktoré stáli za jeho rýchlym koncom. Ako budova boxov slúžil jeden z hangárov, odkiaľ sa pri naštartovaní motorov rozliehal neznesiteľný hluk. To však nebola až taká veľká prekážka v porovnaní s tým, že boxová ulička bola umiestnená vnútri okruhu, čím bol zamedzený prístup mechanikom, ale aj materiálu dnu, aj von počas celých pretekov. Hrboľatá trať, následkom ktorej monoposty trpeli mechanickými poruchami (kolabovali stĺpiky riadenia, zavesenia kolies a prevodovky) sa pri tom všetkom zdala byť len nepodstatným detailom.

Niet sa čo čudovať, že formula 1 sa z Rakúska potichu vytratila a až úspechy Jochena Rindta koncom 60. rokov boli impulzom k tomu, aby cez cestu za letiskom v Zeltwegu vznikol nový okruh. Prvýkrát sa tu jazdilo v roku 1970, ale miestni fanúšikovia si po smrti majstra sveta len niekoľko týždňov potom, ako tu získal najlepšie postavenie na štarte,museli nájsť nového hrdinu. Na víťazstvo domáceho jazdca ale čakali až do  roku 1984, keď sa tu vo svojej tretej majstrovskej sezóne radoval nedávno zosnulý Niki Lauda. Práve tu o rok neskôr oznámil aj definitívny koniec svojej kariéry jazdca formuly jeden.

Österreichring, ako bol nový okruh pomenovaný, patril spolu s Monzoua anglickým Silverstone k trom najrýchlejším tratiam v kalendári F1. Tento prírodný, rýchly, takmer 6 kilometrov dlhý, plynulý okruh bol ale skôr prirovnávaný k pôvodnému okruhu v Spa-Francorchamps. Bol akoby opakom sterilných tratí, ktoré začali po celom svete pribúdať od 70. rokov minulého storočia. Umiestnený je v idylickej vidieckej krajine podhoria štajerských Álp a citlivo využíval všetky geografické danosti tejto oblasti. Až strach naháňajúce rýchle zákruty prechádzané vysokými rýchlosťami, strmé stúpania, ale aj klesania a vrcholy zákrut skryté za ich horizontom si okamžite získali u jazdcov obľubu. Táto kombinácia bola pre nich výzvou, podobne ako je tomu tak stále eštev Spa, alebo na Suzuke. Okruh s blízkymi zvodidlami neodpúšťal žiadne chyby a oddeľoval skutočne dobrých jazdcov od tých ostatných. Navyše preteky tu boli nepredvídateľné, čo ešte umocňovalo počasie, pričom v prvých ôsmich ročníkoch diváci mohli vidieť osem rôznych víťazov.

Podobne, ako mnoho iných vtedajších okruhov v nastupujúcej turbo ére s motorovými monštrami presahujúcimi výkon 1400 konských síl,v kombinácii s nedostatočným odtokom vôd počas výdatných dažďov, ktoré tu nebývali zriedkavé, prestával aj Österreichring vyhovovať požiadavkám na bezpečnosť. V roku 1987 sa tu na dlhý čas jazdilo naposledy. Už v piatkovom tréningu tu mal vtedy kurióznu nehodu Švéd Stefan Johansson na McLarene, ktorý v rýchlosti 225 km/h zrazil vystrašeného jeleňa pobehujúceho po trati. Bol to ale len začiatok nepodareného víkendu, keď sa preteky kvôli kolíziám podarilo odštartovať až na tretí pokus, pričom pri druhom štarte bolo do havárie zapletených až desať áut. Menej často sa ale spomína, že za definitívnym koncom tohto okruhu stál sám Bernie Ecclestone. Ten v tomto období zastával myšlienku, že pre televízie a sponzorov sú lepšie pomalšie trate, kde sú lepšie vidieť ich logá  na monopostoch. K tomu sa pridal aj nedostatok hotelov vhodných pre VIP hostí a čoraz silnejúcejšie protesty miestnych poľnohospodárov, ktorých polia boli počas veľkých cien využívané ako dočasné parkoviská.

Preteky formuly 1 sa sem však na sedem sezón vrátili o desať rokov neskôr. Österreichring ako jeden zo svojich prvých projektov v rokoch 1995-96 prestaval Hermann Tilke. Tvar pôvodného okruhu spolu s prevýšením a malebnou scenériou síce ostal, ale inak takmer nič nepripomínalo starý majestátny okruh. Nemec vypustil rýchlu pasáž medzi šikanou Hella-Licht a zákrutou Dr. Tiroch, ďalšie zákruty dostali menší polomer, alebo boli vynechané úplne, čím sa okruh nielen skrátil (o viac ako 1,6 km), ale aj spomalil. Naďalej však kládol na jazdcov veľké nároky. Ako to však už s takýmito rekonštrukciami býva, ani táto nebola prijatá s nadšením, keď sa nepodarilo nájsť správny kompromis medzi starým a novým okruhom. Legenda dokonca hovorí, že jeden zo starších novinárov bol pri obnovenej premiére rakúskeho okruhu taký sklamaný, že sem v nasledujúcich sezónach odmietal cestovať.Renováciu okruhu vtedy zaplatil miestny telekomunikačný operátor a tak sa menil aj jeho názov na A1 Ring. Pri prestavbe však už neostali peniaze na rekonštrukciu boxov a tak sa Veľká cena Rakúska po sezóne 2003 opäť vytratila z kalendára F1.

Areál v nasledujúcom roku kúpil rakúsky miliardár Dietrich Mateschitz. Ten s ním mal veľké plány. Jeden z majiteľov známej značky energetických nápojov nechal zbúrať celý okruh, vrátane infraštruktúry. Zamýšľal ho totiž postaviť ako sa hovorí od základov, pričom chcel využiť pôvodnú časť, nazývanú aj Westschleife. Plány mu ale prekazila miestna samospráva, ktorá po nesúhlasných stanoviskách majiteľov okolitých pozemkov zamietla Mateschitzove veľké úpravy. Ten nahnevaný vyhlásil, že okruh je len strata peňazí a času. Svoju pozornosť preto radšej obrátil na kúpu tímu formuly 1. Situácia sa zmenila až v roku 2008, keď rakúsky nápojový gigant za 70 miliónov € nechal postaviť nové prvotriedne boxy a zároveň aj okruh, ktorý kopíruje pôvodný A1 Ring. Opäť sa menilo meno a Österreichringznova dostal názov po sponzorovi, ktorý prispel na jeho obnovu. Nový Red Bull Ring bol slávnostne znovuotvorený v máji 2011, ale na formulu 1 museli v Rakúsku čakať ešte ďalšie tri roky. Rakúsky miliardár sa pritom stále nevzdáva myšlienky začleniť do okruhu aj jeho starú časť Westschleife. To je ale zatiaľ stále hudbou budúcnosti.

Red Bull Ring je čo do dĺžky porovnateľný s okruhom v Montreale, či s Hungaroringom, ale z pohľadu dosahovaných časov je najkratší v kalendári. Spôsobené je to hlavne vysokými rýchlosťami, ktoré tu monoposty dosahujú a absenciou pomalých zákrut, pričom ich celkový počet je oficiálne len 10 (reálne o jednu menej, keďže mierne esíčko za prvou zákrutou ešte pred troma rokmi za zákrutu považované nebolo). Okruh je síce stredne náročný na brzdy, ale jazdcom tu komplikuje život jednak hľadanie najvhodnejších brzdných bodov, keďže je trať má stále pomerne veľké prevýšenie, ale aj relatívne krátke rovinky, na ktorých sa nestačia brzdy dostatočne ochladiť. Navyše ani rozdelenie brzdných zón nie je rovnomerné, keďže medzi šiestou a poslednou zákrutou jazdci používajú brzdy menej ako polovicu času v porovnaní s tým, ako je to v prvých piatich zákrutách. Najnáročnejšie miesto na brzdenie a zároveň najlepšie miesto na predbiehanie je najpomalšia zákruta Remus (číslo 3). Podobnému spomaleniu, ale na kratšej vzdialenosti sú jazdci vystavení hneď v nasledujúcej Schlossgold, pred ktorou sa nachádzadruhá DRS zóna. Tým ešte viac vzrástol význam tretej zákruty pri útočení, alebo obrane pozície. Tá má totiž na výjazde opačný sklon a to, ako z nej jazdec vyjde určí jeho šance na nasledujúcej rovinke.

Výhodou pre divákov je, že z  každej tribúny, ktoré sú umiestnené po vonkajšom obvode okruhu je vidno takmer celú trať. Získal si preto aj ich obľubu a 140 tisícové návštevy tu neboli výnimkou. Najmä talianski tifosi to do Štajerska majú doslova na skok. Samozrejmosťou je aj bohatý sprievodný program konaný, ako inak, pod hlavičkou Červených býkov, keď návštevníci môžu vidieť aj čo-to z histórie formuly 1.