Smrť v bojových a kontaktných športoch, alebo mozog máme len jeden

Upozornenie: Tento článok neslúži ako obhajoba ani obvinenie bojových športov. Sú v ňom zhrnuté dostupné medicínske fakty a návrhy na možné riešenie tohto problému. Článok takisto pojednáva o profesionálnych športovcoch, ktorí týmto športom zasvätili život a nie o rekreačných či amatérskych športovcoch.

Svet profesionálného boxu zasiahli prednedávnom dve tragické udalosti, a to smrť dvoch boxerov na následky utrpených zranení v zápase. Prvým, kto podľahol niekoľko dní po zápase na zranenia mozgu, bol ruský boxer Maxim Dadashev. Stalo sa tak po zápase s Subrielom Matisom, ktorý bol ukončený trenérom Dadasheva po 11. kole. V tom istom týždni sa identická tragédia odohrala v Argentíne, kde tamojší boxer Hugo Alfredo Santillán zomrel takisto po niekoľkých dňoch na zranenia mozgu. Jeho súperom bol Eduardo Javier Abreu a zápas sa skončíl remízou. V histórii boxu toto žiaľ nie je prvý prípad smrti boxera po zápase. V tomto článku by som chcel zosumarizovať existujúce fakty, ktoré máme o účinkoch úderov, či kolízií na ľudský mozog v športoch ako box, MMA, americký futbal či hokej. Je zjavné, že je nutné podobné tragické udalosti obmedziť. Je to však vôbec možné?

Už aj sedliacky rozum vraví, že opakované údery do hlavy človeku zrovna nepomáhajú. To však samozrejme neznamená, že všetci americkí futbalisti, boxeri či hokejisti teraz budú mať zdravotné problémy zapríčinené týmito údermi. Tieto problémy by sa dali rozdeliť na dve kategórie: okamžité zranenia ako napr. krvácanie do hlavy (zriedkavé) a dlhodobé zranenia, ktoré vznikajú opakovanými údermi. Tie môže športovec zachytiť kľudne až po skončení kariéry či v pokročilom veku. Pri okamžitých zraneniach, ktoré môžu viesť až k smrti, vedie z týchto športov box; od roku 1890 do roku 2019 zomrelo na následky pozápasových zranení okolo 1875 boxerov, pričom sa to ale samozrejme v dnešnej dobe vďaka pokročilej medicíne a úpravám pravidiel stáva stále zriedkavejšie. Ako však vidíme, isté riziko tam stále existuje. 

Čo je však ešte väčšou témou, sú zranenia hlavy chronického charakteru. Chronická traumatická encefalopatia (CTE) sa stáva stále väčším strašiakom pre športy, v ktorých dochádza k otrasom hlavy. Jedným z problémov je, že sa toto ochorenie dá hodnoverne potvrdiť až pitvou, preto je veľmi ťažké povedať, či a v akej miere týmto ochorením športovec trpí. Je takisto ťažké odhadnúť, koľko úderov do hlavy túto chorobu spôsobuje – zdá sa to byť aj dosť individuálne. Touto chorobou sú najviac ohrození hráči amerického futbalu, keďže podľa lekárskeho výskumu zosnulých bývalých hráčov NFL, ktorí venovali svoj mozog na vedecké účely, až 99% (!!!) zo 111 mozgov preukazovalo príznaky CTE. Je však samozrejme ťažké povedať, nakoľko boli životy daných futbalistov touto chorobou ovplyvnené. O čo však v tejto chorobe ide? Jednoducho povedané, pri opakovaných úderoch do hlavy sa v mozgu vypúšťa proteín Tau, ktorý zabíja mozgové bunky a narušuje neurónové spojenia. Je ale potrebné poznamenať, že záleží na tom, do akej miery daný proces prebehol a je možné, že mnoho z nich zachytilo príznaky CTE len minimálne. Táto choroba spôsobuje šušľavú reč, prehnané zabúdanie a iné kognitívne symptómy. Pri tomto však zoznam nekončí. V horších prípadoch môže spôsobiť úzkosť, prudké zmeny nálad, depresie či až samovražedné myšlienky. Aj v tomto prípade je potrebné poznamenať, že tieto problémy sa obzvlášť v dnešnej dobe dajú zmierniť a lekársky istým spôsobom riešiť.

Do amerického futbalu sa však nevyznám, preto by som sa radšej vrátil k bojovým športom. V boxe, kickboxe či MMA sa táto choroba takisto vyskytuje, keďže aj tam športovci dostávajú pravidelné rany do hlavy… logicky. Zo všetkých bojových športov je najviac v tomto smere nebezpečný práve box, kedže v ňom väčšina úderov smeruje na hlavu, zatiaľ čo napr. v MMA údery či kopy smerujú na telo častejšie než v boxe, nehovoriac o grapplingu, kde hlava netrpí takmer vôbec. Ďalším, možno prekvapivým dôvodom, sú aj boxerské rukavice; napriek tomu, že v boxe sú viac vystužené než v MMA, údery väčšími rukavicami do hlavy spôsobujú v lebke zrejme ešte výraznejší pohyb mozgu a tým pádom aj silnejšie údery mozgu o lebečné steny. S väčšími rukavicami rastie aj šanca na úspešné zasadenie úderu. A čo helmy, ktoré sa používajú v amatérskom boxe či kickboxe? Tie zápasníkov pred otrasmi ževraj nijak nechránia a už v Riu na olympijských hrách ich boxeri nemali. Ako by sa dala bezpečnosť fighterov teda zvýšiť, keď chrániče nepomáhajú?

Jedným z riešení by bolo brať licencie boxerom, ktorí často prehrávajú. Zápasníkov so silne negatívnou bilancou nie je málo, pričom častokrát slúžia len ako ľahké obete na zlepšenie skóre pre lepších oponentov. Najvyšší počet kôl v zápase sa už znížil z 15 na 12 – zníženie na 10 kôl je stále jedným z riešení. V MMA má väčšina zápasov tri kolá a teda boj prebieha 15 minút, titulové zápasy v MMA mávajú 5 kôl, čiže 25 minút. V boxe majú titulové zápasy 12 kôl, 36 minút čistého času, v ostatných zápasoch sa to najčastejšie pohybuje od 8 do 10 kôl. Aj to je stále viac ako priemer MMA zápasov, v ktorých nesmeruje toľko útokov na hlavu ako v boxe.

Ďalším faktorom, ktorý prispeva k väčšej zraniteľnosti mozgu, je aj zhadzovanie váhy pred zápasom. Mnoho zápasníkov svoje telo dehydruje, častokrát až neprirodzene a nebezpečne, aby sa do požadovaného váhového limitu zmestili. To už neraz vyústilo do skolabovania pred samotným zápasom. Je zjavné, že to nepomáha ani mozgu, ktorý vodu a živiny nevyhnutne potrebuje a po takejto výraznej dehydratácii sa stáva viac zraniteľným. Aj táto téma je často preberaná, jej riešenie je ale, zdá sa, v nedohľadne. Tu by sa dali stanoviť isté váhové limity, ktoré zápasník musí spĺňať mesiac, dva týždne, jeden týždeň a deň pred zápasom. Je bežné, že niektorí zápasníci v MMA, ktorí súťažia v kategórii do 77 kg, vážia mimo predzápasového kempu kľudne aj cez 90 kg. Takéto riešenia sú samozrejme komplikované a ťažko realizovateľné a je otázne, či niekto bude mať odvahu niečo podobné spustiť.

Čo je ďalším významným faktorom v chronickom či okamžitom poškodení mozgu, je “presluhovanie” zápasníkov. Je dosť možné, že ak by fighteri dostatočne počúvali svoje telo a neťahali svoju kariéru príliš dlho, tak by boli prípady CTE v bojových športoch omnoho zriedkavejšie. Záleží samozrejme aj na počte úderov, ktoré daný zápasník dostal a nie len na čistom čase strávenom v zápasoch či sparingoch. Faktom však je, že mnoho z nich buď nemá ochotu sa svojej kariéry vzdať, alebo by aj skončiť možno chceli radi, alebo musia uživiť svoje rodiny. Ak zápaseniu venujú celý svoj život, je pre nich zložité zmeniť zrazu job. Ako jeden z príkladov slúži Muhammad Ali, ktorý už na konci kariéry trpel Parkinsonovou chorobou, príznaky však ignoroval a zápasil ďalej. Je možné povedať, že ak by zápasníci počúvali rady svojich lekárov a neťahali svoju kariéru príliš dlho, bolo by možné prípady CTE v bojových športoch výrazne obmedziť.

Čo sa v dnešnej dobe stáva stále bežnejšie, je jemnejšia forma sparingov. Mnoho zápasníkov si v minulosti myslelo, že čím viac rán do hlavy dostanú, tým odolnejší sa voči knokautu stanú, pričom je to práve naopak. Logicky je potrebné dostať menej úderov na tréningoch, aby mohol mať zápasník čo najviac súbojov “na ostro”. Obmedzenie ostrých sparingov je dôležitým krokom k udržaniu trvácnosti kariéry.

Výnimkou samozrejme nie sú ani hlasy na zakázanie boxu ako takého. Výborný nápad. V tom prípade zakážme ale aj americký futbal, hokej, futbal (ten je predsa tiež pre telo nebezpečný), rugby, všetky pretekárske športy a aj športy ako skateboarding, lyžovanie či skoky na lyžiach a zoznam by mohol pokračovať omnoho ďalej. Potom by sa prišlo na to, že bezpečný je vlastne len šach a curling. Deti, ktoré sa začnú venovať bojovým športom, môžu oveľa viac získať než stratiť. Schopnosť brániť sa, fyzickú kondíciu a sebavedomie. Je následne na rozhodnutí dospelého jedinca, či chce podstúpiť riziko a venovať sa danému športu profesionálne. Tam je zodpovednosť aj na tréneroch, ktorí by mali dohliadnuť, aby tréning pre daného športovca nebol zničujúci a takisto aby v zápase nedostávali prílišnú nakladačku. A tiež aby sa nebáli práve tréneri zápas ukončiť, ak už vidia, že ide o zdravie zápasníka. Bohužiaľ, stali sa už aj prípady, kedy boxer zápas vyhral zápas a po zápase v nemocnici následne na zranenia utŕžené v zápase skonal. Tá malá pravdepodobnosť, že sa niečo stať môže tam stále je, takisto ako aj v iných športoch.

Jedným z dôvodov, prečo je Floyd Mayweather Jr. považovaný za jedného z najlepších boxerov histórie je práve jeho defenzívny inteligentný štýl boja, ktorý mu priniesol obrovský úspech. Jeho perfektná obrana mu dovolila ťahať jeho profesionálnu kariéru dostatočne dlho, bez zbytočných obáv o svoje zdravie v budúcnosti. Napriek tomu, že mu niektorí vyčítali neatraktívný štýl, je faktom, že v časoch svojej éry to bol najbohatší športovec na svete a v danej dobe aj najväčší boxerský ťahák. Nebol síce žiadna knokautová mašina, ale krásu boxu vedel ukázať perfektne – čo najviac úderov rozdať, čo najmenej prijať. Fakt, že jeho skóre je 50-0, vypovedá o tom, že budúcnosť tohto športu by sa nemala ťahať v smere nezmyselných jatiek, ale v zmysle premyslenej taktiky. Jeho výhru v každom z jeho zápasov je nemožné spochybniť.

Je viac než pravdepodobné, že ak by sa zakázali v bojových športoch údery do hlavy, bojové športy ako také by skončili. Preto je nevyhnutné, aby všetci športovci, ktorí dané údery prijímajú, absolvovali pravidelné lekárske kontroly a neignorovali rôzne príznaky problému. V bojových športoch by sa okrem toho malo obmedziť extrémne zhadzovanie váhy, či ťahanie kariéry príliš dlho. Na škodu by nebolo ani väčšie bodové ohodnotenie v zápase za údery na telo a nie na hlavu. To by však zrejme až tak efektívne nebolo, lebo veľa zápasníkov by sa naďalej snažilo súpera knokautovať údermi na hlavu.

Je preto nechať na každého posúdení, či sa stať profesionálnym športovcom a prípadne vďaka tomu milionárom, za to riziko stojí – pričom však snažiť sa spraviť tieto športy čo najbezpečnejšie by malo byť samozrejmosťou.