Ako som odkorčuľoval MMM, no. 8

Svoje maratónske rozprávania zväčša začínam na štartovacej čiare. Tentokrát to však bude iné. Rovnako iné, ako bol tento ročník Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach.

Sobotný deň bol v Košiciach natoľko upršaný, že som bol už takmer nadobro zmierený so zrušeným štartom kategórie inline. Celú predmaratónsku sobotu až do večera neustále pršalo, čo mi prišlo ako úplne zlý sen. Počasie sa však v noci umúdrilo a ráno som sa tak zobudil do maratónskeho rána. Síce sychravého a mokrého, no aspoň bez dažďa. Ten vystriedal prudký severný vietor. Vietor, ktorý síce postupne vysušoval cesty, no ja som presne vedel, čo nás na pretekoch čaká.

O počasí, ktoré ma privítalo na štarte 96. ročníka maratónu v Košiciach, sa Stew vyjadril, že by sa v takom ani neotočil v posteli 🙂 Už spomínaný nárazový vietor, ťažké oblaky a chladných 8 stupňov na teplomeri – to je kombinácia, ktorú som v prvú októbrovú nedeľu na maratóne ešte nezažil. Čakalo však na mňa inlajnových „dvadsať“, a tak počasie-nepočasie, pomenato.

Prvé kilometre až po Aničku zvyknú byť zahrievacie, teraz to ale bol boj s protivetrom už od samého začiatku. Nehovoriac o nepríjemnej šmykľavej trati ako spomienka na upršanú noc. Smerom na juh sa išlo príjemne, veď vietor ma tlačil dopredu a zlepšoval mi čas. Vedel som však, že aj za toto príde daň v podobe nekonečného finišu od mostu VSS cez Rastislavovu až na Moyzesovu ulicu, kde pretek pri radnici končí. A veru to tak bolo. Nárazy vetra sa zmenili na neustály fujak do čela a miestami som si pripadal, že azda stojím na mieste, pričom nohy mi hovorili niečo úplne iné.

Na začiatku Moyzesky pred našou klubovňou mi na posledný kilometer dodali sily najlepší fanúšikovia na svete a tak som si po prejdení cieľovej línie mohol vychutnať opäť ten neopísateľný pocit radosti. Pocit, ktorý je návykový a najlepšie ho vystihuje veta „Try once, love forever“, ktorá sa stala akýmsi mottom košického maratónu. Na ceste z cieľa do base campu v klubovni ma ešte stihli zastaviť na krátky rozhovor do košickej telky (som zvedavý, čo to bude za výstup), následne som si už ale mohol zgustnúť na tak dlho vytúženom banáne na potlačenie kŕčov. Potom na mňa už čakalo aj vychladené pivko, s ktorým som si už ako divák vychutnal zvyšok maratónu. 

Aj keď bol tento ročník pre mňa omnoho náročnejší, nič to nezmení na tom, že sa na kolieskach vidíme opäť aj budúci rok.