Pred týždňom zohrali naši Sokoli ďalší kvalifikačný zápas a aj keď sme nebrali tri body, práve nedávnych 90 plus pár minút môže byť pre európsky sen kľúčových. Vitajte u zamyslenia nad futbalovým ortieľom slovenskej repre, dúfajúci kolektív.
Stáva sa pomyselným zvykom, že naši kolektívni športovci sa až veľmi radi ocitajú v stresových situáciách, v ktorých nie je moc na výber. Typický scenár typu Ak porazíme Džibutsko 36:2, Blaha prestane písať statusy a dánska Kráľovná predá Trumpovi Grónsko za tri gastráče pričom zároveň nemôže Južný Sudán dostať doma viac ako 2 góly, potom možno za správneho rozloženia hviezd na nebi postúpime. Fjasko kolektív, ale realita.
Ništa, dostali sme skupinu tak silnú, že Anglicko či Manchester United o takom rozložení súperov nemusia ani uvažovať. Naše skupinové výkony sú až na dvojvýhru proti Maďarom nemastné-neslané, hej, aj po remíze s Walesom. A prečo? Lebo ak Robo Mak nevie z troch šancí jednu loptu umiestniť do siete, potom sa nečuduj, že v Zenite varíš počas zápasov na lavke ruské vajko, súdruh. V zápasoch ako bol ten proti Walesu sa proste buď premieňajú šance, alebo trieštia body, one way or another. Keď som na trnavskom štadióne videl zostavu a v nej Ďembéra, myokard mi zakýval z vnútra hrudného koša s vierou, že nefasneme 5 do polčasu. Perfektní Kuco, Lobotka, Hamšík, Škriniar, pričom Božo sa snažil ako to len šlo, good job, mameen.
Bale jalový jak roboš po štrnástke v Handlovej motajúc sa po ihrisku hľadal zmysel kariéry, no bolo to zbytočné jak Ficova tlačovka. Čo sme sa teda dozvedeli? Slovensko vie hrať špičkový futbal, vieme zatlačiť súpera, dostať ho pod tlak, vytvoriť si šance, ale niekedy ani to nestačí. Preto dúfajme v šťastenu a dobrý vibe, inak môžeme ísť maximálne tak na Hybe.
16. november 2019 v Rijeke (kec to zaš nepomeňa) a zápas o všetko. Je to však len futbal a život ide ďalej aj bez neho – väčší nezmysel som ešte nepočul! Píšeme si, kolektív 🙂
