Monoposty formuly 1 tento rok absolvujú svoju jubilejnú 70. majstrovskú sezónu. Pri tejto príležitosti sme pre vás pripravili predstavenie všetkých aktuálnych okruhov, ktoré sú súčasťou tohtoročného kalendára. Autá kráľovskej motoristickej disciplíny sa prvýkrát v piatej najväčšej krajine sveta objavili začiatkom 70. rokov minulého storočia. História trate, na ktorej staronový majster sveta Lewis Hamilton vo svojich úvodných dvoch sezónach kariéry jazdca formuly 1 o jeden titul prišiel a jeden získal, však siaha ešte ďalej do minulosti.
Vráťme sa teda do doku 1926, keď štátna spoločnosť vedená britským podnikateľom Louisom Romerom Sansonom v rámci rozširovania São Paula smerom na juhzačala navrhovať novú prímestskú oblasť. Projekt, známy pod menom Balneário Satélite da Capital, predpokladal vytvorenie obytných štvrtí a komplexu športovísk navzájom prepojených modernou infraštruktúrou. Nachádzal samedzi dvoma veľkými jazerami Guarapiranga a Billins, ktoré zásobujú mesto pitnou vodou.V roku 1929 však prišiel krach na newyorskej burze a plány na výstavbu domov ostali len na papieri.
Myšlienka však žila ďalej a na čelo projektového tímu sa postavil francúzsky urbanista Alfred Agache, ktorý bol už predtým zodpovedný za plán rozvoja mesta v Rio de Janeiro. Projekt v tom čase dostal nové meno, keď okolitá krajina pripomínala Agachemu okolie Interlakenu vo Švajčiarsku. Odtiaľ pochádza názov Interlagos, čo je jeho doslovný preklad do portugalčiny a do slovenčiny by sa dal voľne preložiť ako Medzijazerie.
Už v tom období boli v Riu a São Pauleveľmi populárne pouličné preteky automobilov. Pri jednom z nich sa však automobil Alfa Romeo francúzskeho jazdca Hellé-Nicea dostal medzi divákov a bilancia nehody bola dosť tragická: zahynuli 4 osoby a ďalších 37 bolo zranených. Vtedajší prezident brazílskeho automobilového klubu Eusébio de Queiroz Mattozo preto vyzval Louisa Romera Sansona, aby dokončil automobilový okruh, ktorý bol pôvodne naplánovaný uprostred komplexu športovísk. Sanson projekt upravil, pričom sa inšpiroval okruhmi Roosevelt Raceway v USA, Brooklands vo Veľkej Británii a Montlhéry vo Francúzsku. Vytvoril na svoju dobu veľmi pokrokovú trať, hoci na prvý pohľad to vyzeralo tak, že jazdci budú potrebovať kompas, aby sa na nej orientovali. Bol to však rýchly okruh s dlhými rovinkami, ktoré spájali rýchle zákruty s veľkým polomerom, na ktorom sa už od počiatku jazdilo proti smeru hodinových ručičiek. Okrem toho ponúkal aj rôzne prevýšenia, takže medzi jazdcami si hneď získal obľubu.
S výstavbou sa začalo v roku 1938 a v prvej etape bol len spevnený povrch, na ktorom sa malo pretekať. Nedostatok finančných prostriedkov znamenal, že infraštruktúra bola pri plánovanom otvorení len veľmi skromná a na tribúny, či boxy museli návštevníci čakať ešte mnoho rokov. Samotná trať bola pripravená na preteky už v novembri nasledujúceho roku avšak proti bolo počasie. Nie nadarmo je totiž okolie mesta prezývané krajinou mrholenia. Pretekať sa nedalo a tak sa premiéra uskutočnila 12. mája 1940 v rámci 3. Veľkej ceny mesta São Paulo. Jazdci si prvýkrát mohli vyskúšať rýchly, ale technický okruh, ktorý sa vinul sem a tam medzi jazerami a kopíroval okolitý terén. Napriek len základnej vybavenosti si sem našlo cestu až 15 tisíc divákov.
Pôvodný okruh so sedemnástimi zákrutami bol umiestnený na nepravidelnom šesťuholníkovom pozemku, ktorý sa smerom dovnútra zvažoval dole. Z lietadla preto niektorým trať pripomínala špagety v hlbokom tanieri. Prvé dve zákruty boli široké, mierne klenuté a rýchle s krátkou rovinkou medzi nimi. Nasledovala najdlhšia, takmer kilometrová rovinka Retão. Tá bola zakončená zradnou zákrutou číslo 3. Oproti prvým dvom bola užšia, mala menší polomer, opačný sklon a mimo jazdeckú stopu bola dosť špinavá, čo dostávalo do problémov aj najlepších pilotov. Jazdci akoby najskôr obchádzali pozemok po okraji a až ďalšia ľavá zákruta číslo 4 zaviedla monoposty polkilometrovou rovinkou mierne zakrivenou doprava okolo jazera dolu do vnútornej časti okruhu, ktorá mala úplne iný charakter. Na jej konci bola prudká Ferradura, ktorá otočila autá o 200° doľava na rovinku rovnobežnú s predchádzajúcou, avšak o polovicu kratšou. Nasledovala široká pravá 150° zákruta s názvom Subida do Lago, ktorá popred jazero jazdcov priviedla na rovinku Reta Oposta, rovnobežnú s rovinkou Retão. Oproti nej však bola o desať metrov nižšie. Napriek tomu diváci na vyšších miestach tribúny postavenej v týchto miestach mohli vidieť monoposty na oboch rovinkách. Aj ďalšia pravá zákruta Curva del Sol akoby v protismere kopírovala okruh medzi zákrutami 2 a 3. V podobnom duchu pokračovala trať aj ďalej a ôsma Sargento vinúca sa popod Subida do Lago otočila autá o 180° do deviatej Estacionamento a desiatej Laranja, nachádzajúcej sa pod budovami boxov. Obe čiastočne zvonka kopírovali zákrutu Ferradura. Za nimi nasledovala veľmi pomalá kľukatá časť okruhu začínajúca prudkou úzkou pravou zákrutou Esse, ktorá hneď prechádzala do pomalšej ľavej Pinheirinho. Po krátkej mierne doprava zalomenej rovinke prišla najpomalšia úzka pravá 160° zákruta Cotovélo (dnes známa ako Bico do Pato). Z nej sa cez dve ľavé, prvú takmer pravouhlú s konštantným polomerom Mergulho a druhú 135° Junção, dostali monoposty späť na hranicu pozemku. Tu pred tribúnami s najdrahšími miestami začína dlhá, vzrušujúca a najmä počas dažďa nebezpečná časť, na konci ktorej monoposty dosahujú najvyššie rýchlosti. Pri strmom stúpaní cez tiahlu ľavú Subida dos Boxes sa jej začiatok jazdcom javí najskôr ako rovný a až potom sa začne ohýbať. Po krátkej rovinke nasleduje posledná mierna ľavá zákruta Arquibancadas. V tomto bode je trať naklonená dovnútra a plynulo prechádza do cieľovej rovinky Tribunas.
Preteky na národnej úrovni pokračovali v priebehu štyridsiatych rokov minulého storočia a v roku 1947 už bola infraštruktúra pripravená do tej miery, že sa tu mohli uskutočniť prvé medzinárodné preteky pre vozidlá podľa predpisov Grand Prix. Spoločnosť Sanson prevádzkovala okruh až do roku 1954, keď ho za symbolickú cenuodpredala mestu São Paulo. O tri roky neskôr bola vybudovaná spojovacia cesta medzi zákrutami číslo 4 a Junção, čím vznikol nepravidelný šesťzákrutový ovál po obvode areálu. Na konci roku 1967 bol okruh uzavretý kvôli rozsiahlym renováciám, ktoré ho mali prispôsobiť vtedajším bezpečnostným normám. Znovu bol otvorený 1. marca 1970 a v tej istej sezóne sa vo formule 1 objavil aj prvý Brazílčan. V nasledujúcom roku tak boli realizované ďalšie vylepšenia s cieľom dostať do São Paulapreteky formuly 1.Na najrýchlejšie monoposty si ale Brazílčania museli počkať až do roku 1972, ale uspokojiť ich museli len nemajstrovské preteky. O rok už bol Interlagos súčasťou oficiálneho kalendára F1 a hneď v prvých dvoch ročníkoch zvíťazil prvý brazílsky majster sveta F1 Emerson Fittipaldi, ktorý sa doma mohol svojou popularitou porovnávať aj s legendárnym Pelém.Kráľovná motoristického športu sa sem vracala aj v nasledujúcich sezónach a zvyčajne sa tu otváral šampionát.
Roky ubiehali a podložie s vysokou hladinou podzemnej vody sa na rôznych miestach okruhu začalo prepadávať. Povrch trate bol tak čoraz viac zvlnený. To stále viac nevyhovovalo vtedajším monopostom. Po sťažnostiach jazdcov sa preteky v roku 1978 na jednu sezónu presťahovali na nový okruh Jacarepaguá v Riu de Janeiro. V roku 1979 prebehli ďalšie modernizačné práce, avšak týkali sa len boxovej uličky. Tá bola predĺžená až za prvú zákrutu, ktorá musela byť kvôli tomu zúžená. Napriek úpravám bola v sezóne 1980 situácia v São Paule už neúnosná. Rýchlorastúca populácia vytlačila miestne slumy až k hraniciam okruhu, čo mu taktiež nepridávalo punc honosnosti, akú by si predstavovalo vedenie F1. Navyše autá s prísavným efektom a tvrdým odpružením strácali na zvlnenej trati prítlak, ktorý sa snažili mechanici získať späť strmšie nastavenými krídlami. Takéto monoposty však boli ťažko ovládateľné a niektoré poskakujúce autá museli pre technické poruchy spôsobené zvlnenou traťou predčasne skončiť. Záchytné bariéry blízko trate taktiež nevyhovovali vtedajším štandardom a všetko to zašlo až tak ďaleko, že úradujúci majster sveta Jody Scheckter sa neúspešne pokúsil zorganizovať bojkot jazdcov.Mestská rada sa zdráhala poskytnúť potrebné investície na vyriešenie týchto problémov aformula 1 sa napokon definitívne presťahovala do Ria, rodiska vychádzajúcej hviezdy Nelsona Piqueta.
Počas 80. rokov Interlagos prešiel sériou menších renovácií a konali sa tu rôzne automobilové preteky národných šampionátov, avšak okruh postupne zmizol z medzinárodnej scény. V roku 1985 bol premenovaný na Autódromo José Carlos Pace na pamiatku miestneho rodáka a víťaza veľkej ceny v sezóne 1976, ktorý o rok neskôr zomrel pri leteckej havárii. Desať rokov po posledných pretekoch F1 už mala ale Brazília nového hrdinu. Ayrton Senna sa narodil v São Paule a miestna radnica neváhala po zisku jeho prvého titulu investovať pätnásť miliónov amerických dolárov do rekonštrukcie okruhu v Interlagos. Starosta Luiza Erundinaspojil svoje sily s prezidentom Brazílskej konfederácie motorových športov (CBA) Pierom Ganciom a v roku 1990 vrátili veľkú cenu späť do kalendára formuly 1.
Pôvodná trať mala dĺžku necelých osem kilometrov a podľa vtedajších predpisov FIA ju bolo potrebné skrátiť. Na minimálnom priestoresa maximálnevyužila vnútorná časť pôvodného okruhu, ktorý napriek tomu, že prišiel takmer o polovicu svojej dĺžky, tri dlhé rovinky a päť rýchlych zákrut, nestratil nič zo svojho pôvabu a charakteru. Pôvodná trať bola rýchla a považovaná za nebezpečnú, hoci tu nezahynul žiaden jazdec formuly 1. V súčasnosti je to po Monaku a Mexiku tretia najkratšia trať v kalendári, ktorá má paradoxne jednu z najdlhších boxových uličiek. V rámci rekonštrukcie pribudli nové boxy a riadiaca veža riaditeľstva pretekov. Prvá ľavá zákruta sa stala prudšou a monoposty hneď po štarte nasmerovala dolu do vnútornej časti pôvodného okruhu. Na ňu nadväzuje pravá, čím vznikloesíčko, po smrti Ayrtona Sennu pomenované na jeho počesť. Prejazd esíčkom je dosť zložitý, pretože každá zo zákrut má iný uhol, iný polomer, inú dĺžku, rôzny priečny sklon (prvá dovnútra, druhá von), pričom hlavne medzi prvou a druhou zákrutou trať prudko klesá dole. Druhou zákrutou esíčka sa traťpribližne v strede zákrutyCurva do Sol pripája na pôvodnú vnútornú časť. Ďalej však pokračuje v protismere na rovinku Reta Oposta do najnižšieho miesta okruhu – zákruty Subida do Lago, ktorá bola zmenená na dvojitú ľavú Descida do Lago (keďže sa jazdila opačným smerom, musel byť zmenený jej názov zo stúpania k jazeru na klesanie k jazeru) a Curva do Sargento, aby tu monoposty nedosahovali príliš veľké rýchlosti. Odtiaľ začnú autá stúpať do pôvodnej zákruty Ferradura, ale v jej strede trať ďalším prepojením smeruje na koniec zákruty Laranja, pričom tento úsek dostal meno Laranjinha. Nasledujúca časť medzi zákrutami Esse a Junção ostala takmer bez zmien. Tie si však vyžiadala posledná menovaná, v preklade Križovatka. Už z najpomalšej zákruty Bico do Pato totiž trať cez Mergulho, v ktorej dnes jazdci vôbec nepoužívajú brzdy, opäť klesá takmer na úroveň najnižšieho miesta okruhu. Z bezpečnostných dôvodov preto musel byť zmenšený polomer Junção a stala sa z nej zákruta s dvoma vrcholmi. Za jej prvým vrcholom už trať opäť začína stúpať, tentokrát do najvyššieho bodu, ktorý sa nachádza tesne pred prvou zákrutou. Séria ľavých zákrut od výjazdu z Junção až po prvú zákrutu sa jazdí na plný plyn a technici ju považujú skôr za dlhú rovinku, pretože je to jeden z najdlhších úsekov v celom kalendári, kde jazdci majú pedál až na podlahe. Je preto náročný na spoľahlivosť motora, ktorý je tu dlhší čas vo vysokých otáčkach, navyše pri jazde do kopca musí dosahovať aj vysoký krútiaci moment. Štart jazdcom najmä v prvých radoch komplikuje to, že cieľová rovinka je do kopca a piloti až do zhasnutia červených svetiel stoja na brzdách.
Interlagos bol dlho jediným, na ktorom sa v F1 jazdilo proti smeru hodinových ručičiek. Prevažujú tu preto ľavé zákruty, čo malo vplyv najmä na krčné svalstvo jazdcov. Dnes už je situácia v tomto smere o niečo lepšia, keďže v kalendári pribudlo viac podobných okruhov. Séria stredne rýchlych zákrut na pneumatiky pôsobí väčšou bočnou energiou a miera opotrebenia je vysoká, pričom najviac dostáva zabrať zadná pravá pneumatika. Povrch aj naďalej ostal zvlnený a hrboľatý, ale jazdci a diváciho napriek tomu majú v obľube. Je to hlavne preto, že trať kopíruje okolitý zvlnený terén v nadmorskej výške necelých 800 metrov nad morom, čo vyžaduje viac fyzickej námahy, aby na nej piloti udržali auto. Kvôli tomu ju majú radi aj cyklisti, ktorí tu organizujú svoje vlastné preteky. Trochu inak je to ale z pohľadu tímov, ktoré vďaka menším výjazdovým zónam a blízkym zvodidlám až také nadšenie neprejavujú.Pre tímových inžinierov býva navyše ťažké trafiť správne nastavenie, keď sa musia rozhodovať medzi väčším prítlakom v technickej časti medzi zákrutami 8 a 12 a potrebou minimalizovať odpor vzduchu v úsekoch s vysokou rýchlosťou. Brzdy sa tu používajú len na siedmich miestach, ale nie je to najmenší počet v kalendári. Počasie tu tiež zohráva svoju úlohu a zradné bývajú hlavne premenlivé podmienky.
Počas obdobia svojej existencie sa Interlagos, aj keď pomaly, ale vždy vedel prispôsobiť stále prísnejším požiadavkám, kladeným na pretekárske okruhy. V priebehu rokov došlo k ďalším vylepšeniam, vrátane výstavby šikany na výjazde z boxov v roku 1992, ktorú podnietila snaha získať sem aj motocyklové preteky. Motorkári však zistili, že okruh je až príliš hrboľatý a motocyklové preteky najvyššej kategórie sa tu nikdy neuskutočnili. Vjazd a výjazd z boxov sa upravoval aj v rokoch 1996 a 1999. Ďalšia kompletná rekonštrukcia bola naplánovaná na rok 2005, avšak úpravy sa zrealizovali až o dva roky neskôr, pričom okruh bol na päť mesiacov úplne uzavretý.Časť trate bola preasfaltovaná a bola postavená nová hlavná tribúna.Neďaleko okruhu bola sprevádzkovaná nová stanica linky C, čím sa zlepšila dostupnosť okruhu z centra São Paula, ktoré je vzdialené šestnásť kilometrov.
Ďalšia prestavba vo výške 60 miliónov dolárovsa mala vykonať v roku 2012. Vynútili si ju dve smrteľné nehody v priebehu troch týždňov počas pretekov Stock Cars v apríli 2011. Ale až keď Bernie Ecclestone pohrozil, že okruhu nepredĺži zmluvu, našli sa v mestskom zastupiteľstve peniaze na rekonštrukciua v auguste 2014 mohli začať veľké stavebné práce. V prvej etape bol kompletné položený nový asfalt, ktorý má na niektorých miestach vyfrézované žliabky na rýchlejší odvod dažďovej vody. Tropické búrky totiž nie raz zmenili trať na klzisko. Pod svahom v zadnej časti Laranjinha bola postavená betónová stena a vytvoril sa tak priestor pre upravený nájazd do boxovej uličky, do ktorej sa jazdci rútili veľkými rýchlosťami.Pôvodná šikana však bola postavená nesprávnym smerom a bolo ju nutné kompletne prestavať.Táto časť teraz núti jazdcov viac spomaliť, takže zastávka v boxoch sa o niečo predĺžila. Prebudovaný bol aj výjazd z boxov, ktorý sa posunul až na rovinku Reta Oposta, zatiaľ čo v Curva do Sol, kde majú autá problémy hlavne počas dažďa,bola vybudovaná väčšia výbehová zóna.Postavená bola aj alternatívna trasa v Bico do Pato, tú však monoposty F1 nevyužívajú. V šiestich zákrutách sa objavili zvýšené obrubníky so šikmými prvkami, ktoré majú jazdcom zabrániť vychádzať kolesami mimo trať. Ak jazdci v týchto miestach správne netrafia nájazd do zákrut, dokáže to ich autá riadne rozhodiť.
V nasledujúcom roku nasledovala rekonštrukcia boxov, keďže pôvodná varianta úplne nových garáží na najdlhšej rovinke Reta Opostabola zavrhnutá. Niektorí sa totiž obávali, že by to mohlo úplne zmeniť charakter trate. Existujúce budovy boli hneď po veľkej cene úplne zbúrané a namiesto nich vznikli nové boxy s priestrannejšími garážami, ale aj priestorom za nimi. Posledné vylepšenia sa uskutočnili vlani, keď pribudlo nočné osvetlenie po celej dĺžke okruhu. Bolo postavených 21 stožiarov vysokých deväť metrov, pričom osvetlenie je flexibilné a otočné, aby umožňovalo nasmerovať svetlo podľa potreby na zaujímavé miesta.
V roku 2004 bola veľká cena presunutá v kalendári zo začiatku na jeho koniec, pričom päťkrát tu šampionát finišoval.
Napriek incidentom, keď boli viacerí členovia tímov prepadnutí na ceste do hotelov, však brazílska trať dokáže pripraviť dôstojný záver sezóny. Domáci fanúšikovia vedia na tribúnach, ktoré bývajú zaplnené do posledného miesta, vytvoriť atmosféru v ničom nezaostávajúcou za futbalovými zápasmi. Napriek tomu však okruh s romantickými názvami zákrut ako Curva del Sol (Slnečná zákruta), Ferradura (Podkova), Laranjinha (Malá oranžová), Pinheirinho (Pod malou borovicou)nemá budúcnosť v kalendári formuly 1 zaručenú. Tento rok v máji boli síce zamietnuté plány na odpredaj okruhu v rámci procesu privatizácie mestských nehnuteľností, pričom mestskí poslanci hlasovali za obnovenie zmluvy s FOM. Tá súčasná končí v roku 2020, avšak nový brazílsky prezident Jair Bolsonaro by rád vrátil veľkú cenu späť do Ria. Posledné zvyšky tamojšieho okruhu ale padli za obeť olympijskej infraštruktúre ešte v novembri 2012 a tak bude potrebné postaviť úplne nový okruh. S jeho výstavbou sa ešte ani nezačalo a ako vidno aj na príklade trate v São Paulo, termíny pre Brazílčanov až tak veľa neznamenajú.
Mapa trate
