Testovačka nových Rosiňoliek

V rakúskom Söldene panuje super počasie a perfektné zjazdovky, lyže sa neskutočne zarezávajú do červených aj čiernych „píst“, a ja si to tu ozaj užívam plnými dúškami. 

Stretávam kámošov, za ktorými som tu prišiel a ďalej sa vytešujem z nových LT-éčiek. 

Na modrej piste nr.2, neskutočne širokej, idem naplno z jednej strany na druhú, dotýkajúc sa pritom „Rojškami“ pekne upraveného menžestru. Lyžiarsky orgazmus!

Rútim sa na pravú stranu zjazdovky, idem zatočiť doľava, keď v tom ľavá lyža odmieta spolupracovať, zarezáva sa do stopy po skútri, čo tade ráno prešiel. Nasleduje katapult, prudká bolesť, pretočenie naspäť doprava a tvrdý dopad.

Pravou lyžou zastavujem šmýkanie, ktoré netrvá dlho.

Ľavou nohou nemôžem hýbať, rukami si ju tak dávam do polohy, v ktorej je bolesť znesiteľnejšia. Prvý prichádza Láďa, vyzúva mi pravú lyžu a spraví z mojich nových Rosiňoliek pekný kríž. Zastavujú sa ďalší lyžiari a pýtajú sa, ako mi môžu pomôcť, no ako každý Skilehrer mám číslo 140 v malíčku. Viackrát som už volal pomoc iným, nenapadlo mi ale, že ju budem raz volať aj sebe.

Čakaním na Bergretung ešte srandujem s Láďom z Prahy, len aby som trochu zabudol na bolesť a spomínam na hlášku z filmu Vesničko ma středisková „Zase se ste, pane doktore, kochal“. Hej, aj ja som sa kochal a trochu nesústredenia nečakane skončilo moju dnešnú lyžovačku. A ako sa neskôr dozvedám, aj celú sezónu. 

Prichádza záchranca, konštatuje zlomeninu pod kolenom. Nechcem tomu uveriť, ale bohužiaľ… Volá vrtuľník a opatrne ma nakladá do saní. Nasleduje krátka jazda k vrtuľníku.

Víta ma lekár a núka mi niečo od bolesti. Po mojom odmietnutí „vychodňari daco vitrimu“ zahlási „nerob zo seba Ramba“ a už ma nakladajú do vrtuľníka. Po otázke, či mám privátne poistenie a mojom áno letíme do najlepšej kliniky, akú tu majú. Medalp sport clinic v Imst.

Po prílete na kliniku nasleduje najbolestivejšie vyzutie mojich Lange. Po röntgene a CT-ečku ma vezú na operáciu, pred ktorou mi doktor nie veľmi optimisticky oznamuje, že mám odlomenú hlavu holennej kosti a je tam kopa úlomkov. Všelijaké myšlienky v hlave pretrhne až narkóza. 

Večer prichádza ku mne lekár, ktorý ma operoval. Je už v lepšej nálade. Podarilo sa mu všetky úlomky pekne ako puzzle poskladať a potom 5mm platničkou a šiestimi samorezkami zošrubovať. Borec.

Tak. A teraz ma čaká to, čo si zatiaľ dosť dobre ani neviem predstaviť. Dlhé mesiace rekonvalescencie, po ktorých dúfam, že ešte do konca tohto roka budem opäť stáť na lyžiach.

Autor: Ľuboš Kendra