V dobe, kedy ponáhľanie sa za všetkým možným predstavuje medzinárodný šport, som našla človeka, pre ktorého cvičenie neznamená len honbu za zlatými medailami a pochvalným poklepkávaním po ramene. Dávid Draganovský je náš. Dvadsaťdvaročný Bardejovčan sa vlani prepracoval medzi top štyroch fitnessákov na celoslovenskej pohárovej súťaži. Ale nie len o tom som chcela.
V momente, keď som zapla diktafón, začala som ďakovať nebesiam, že po planéte stále kráčajú ľudia zapálení pre dobré veci a neboja sa deliť. O skúsenosti, o pozitivitu, o ťažké časy, ale aj o úprimné podania ruky. Kým som to dostala na papier, trvalo to hodnú chvíľu, no odmenou je poriadny motivačný nádych. Z nasledujúcich riadkov si odneste presne toľko, koľko potrebujete. A možno aj niečo navyše.
Kedy sa začal písať fitness príbeh Dávida Draganovského?
Fúú. Začiatok sa vôbec netočil okolo fitnessu, ale okolo skateboardingu. Písal sa rok 2011, vtedy sme s bratrancom hrali hru Tony Hawk. Veľmi sa nám to zapáčilo a keďže som bol v tej dobe dosť obézny, tak to padlo vhod. Zrazu sme sa od hracej konzoly presunuli k športu. Na narodeniny sme dostali dosky a začali sme jazdiť. Chodievalo sa „skákať“ za Hypernovu. Ráno sme vybehli na skejt a takto sme trávili takmer celý deň. Na jedlo doma nám neostávalo veľa času. Vtedy sa mi podarilo prvýkrát výraznejšie schudnúť. Nejedol som veľa, ale zase som sa veľa hýbal, takže to spĺňalo svoj účel. Začali si to všímať aj dievčatá v triede na základnej škole. Vety typu „Wau, ako si schudol!“ sa počúvali dobre.
Najúčinnejší hnací motor teda predstavovala top forma?
Uvedomoval som si, že popri skateboardingu by bolo skvelé robiť aj niečo iné. Uvažoval som nad možnými alternatívami a následne som sa dostal ku kickboxu. Vravel som si, že by bolo skvelé vedieť sa brániť – viete, keď príde nejaká frajerka a nastane konflikt, ochránil by som ju.(smiech) Hodiny kickboxu som navštevoval necelý rok. Dokonca som trénoval aj na súťaž, no počas prípravy som sa zranil, natiahol som si priehlavok a tréningy museli ísť bokom. Prišlo mi to veľmi ľúto, lebo zrazu som len nečinne sedel doma. Zvykol som si na pravidelný pohyb a chýbalo mi to. V tom období som prekročil brány fitka. Začalo to domáckym cvičením s činkami, ktoré som dostal na narodeniny od otca.
Medzičasom som sa vrátil aj ku kickboxu, ale cítil som, že to už nie je ono, tá vášeň nejako vyprchala. Po návšteve fitka prišli prvé zmeny – kocky na bruchu, zrazu sa mi začali formovať ruky. Cvičil som v podstate celú strednú školu, ale stále som to bral ako hobby. Stravu som riešil skôr povrchnejšie, keďže som bol študent a nemohol som si dovoliť vyhadzovať veľké peniaze.
Kdesi som si prečítal, že na raňajky sa majú jesť vločky s vajciami, tak som to začal praktizovať na rovnakom princípe. Desiata sa niesla v znamení tradična – rožok so šunkou a obedy boli školského charakteru. Potom prišli isté životné udalosti, kedy som sa na cvičenie úplne vykašľal, začal som pracovať, zdravý životný štýl bol odsunutý na vedľajšiu koľaj. Zapáčil sa mi aj párty život. Taká piatková klasika – ísť sa opiť do mesta, zjesť vyprážaný syr a zotavovať sa ďalšie dva dni. Myslel som si, že sa do starých zdravých koľají už nikdy nedostanem.
„Pred sebou mám len jasne stanovený cieľ a desať minút pôžitku z čokolády mi nestojí za zničenie ôsmich týždňov tvrdej práce.“
Podarilo sa ti z párty vlaku vystúpiť?
Našťastie áno. Znovu prišli isté životné udalosti a ja som zistil, že to, čo robím, naozaj nevedie k ničomu. Slová boli, skutky utekali, tak som musel konať. Zmaturoval som, skončil som v práci, rozišiel som sa s priateľkou. To všetko sa udialo v jeden týždeň. Bolo načase okúsiť nový život. Vrátil som sa k fitku, kde som vlastne doteraz. V lete to budú tri roky, čo sa cvičeniu venujem naozaj aktívne a naplno aj so stravou. Teraz si to idem na stodesať percent. Užje to pre mňa viac ako nejaká záľuba na pár týždňov. Vždy som mal v hlave predstavu, že to raz chcem dotiahnuť na súťaž. Stále však išlo len o sen a bol som si vedomý toho, že cesta nebude vydláždená diamantami.
Od domácich činiek až na kurz certifikovaného trénerstva. Bol to ťažký oriešok?
Keď som sa dal na aktívne cvičenie, začal som vyhľadávať informácie o tom, koľko jesť, čo jesť, ako mám cvičiť, aby som sa zlepšoval. Študoval som veľa internetových a knižných zdrojov, veľa času som trávil na fórach, kde sa ľudia vyjadrovali k určitým témam. Vždy som si otvoril komentáre a analyzoval som každé stanovisko k danej problematike. Zo všetkého som si robil výcuc informácií. Potom za mnou začali chodiť kamaráti a chceli poradiť v jedálničku aj pri cvičení. Hľadali odpovede na otázky a ja som mal vždy nejaké v rukáve.Vedomosti som si zbieral dosť dlho a dbal som na to, aby boli kvalitné. Potom som ich začal posúvať širšiemu okruhu mojich známych.
Za sebou máš prvú úspešnú súťaž a pred sebou novú sezónu s plným diárom. Priblížiš čitateľom, na čom tak poctivo makáš?
Súťažných kategórií je viacero. Kulturistiku poznajú všetci, ale tá vrcholová forma ma nikdy nelákala, preto som sa rozhodol súťažiť v kategórii Men’s phisique, ktorá bola vytvorená pre ľudí ako som ja. Pre ľudí, ktorí chcú športovať aj na súťažnej úrovni, nechcú hnať svalovú hmotu do extrémov a chcú trochu vyťažiť fitness biznis.
Kategória Men’s phisique propaguje dokonalosť postavy. To znamená – široký chrbát a ramená, úzky pás, vypracované brucho, rieši sa tam celkový vizuál, mala by z vás vyžarovať dobrá energia. V kulturistike sa súťažiaci delia do váhových kategórií, pri Men’s phisique sa selektujú podľa výšky a veku. Nie je to modeling, nestačí byť iba za pohľadného. No mám dojem, že už aj táto disciplína tiahne do extrémov. V zahraničí sú súťažiaci vo viacerých prípadoch takí obrovskí ako kulturisti. Ľudia nechcú vidieť to, čo je obyčajné.
„Sú to roky driny, strát a nálezov. Niekedy stratíte veci, ktoré sú pre vás v živote dôležité, ale vždy je to o cieli.“
Sú pre teba súťaže dôveryhodným ukazovateľom úspechu?
Záleží od jednotlivých federácií, ktoré sa na súťažiach podieľajú. Tu na Slovensku je pre mňa najprijateľnejšia IFBB (International Federation of Bodybuilding and Fitness), aj keď by nebolo zlé pozrieť sa za veľkú mláku. Súťaže v zahraničí majú v ponuke aj možnosť price money. To znamená, že vyhráš kategóriu a máš na konte slušný balík peňazí. U nás vyhráš a dostaneš proteín.
Takže Slovensko je v tomto ohľade ešte stále v plienkach?
Šport na Slovensku je extrémne nedocenený. Na futbale máte bežne v publiku dvetisíc ľudí. Na fitness súťažiach nájdeš zopár nadšencov a väčšina sú tvoji kamaráti, ktorí ťa prišli podporiť.V športe je cítiť politiku. Stáva sa, že na súťaž príde chlapec s dokonalou formou, ale pretlačia toho, ktorého meno viac rezonuje. Bohužiaľ.
Ako vyzerá tvoja príprava na súťaž? Potykal si si so sebadisciplínou a odopieraním?
Ochranné krídla nado mnou drží tréner Roman Vavrečan. Tí, čo ma poznajú, tak vedia, že som nikdy nebol človek, ktorý si vie niečo vychutnať. Mám na mysli momenty, keď si poviete: „Ó, teraz by som si dal čokoládu, ale nemôžem.“ Som si vedomý toho, že keď sa chceš niekam posunúť, musíš niečo obetovať. Moja obeta sa pretavila do prísneho jedálnička a straty voľného času. Väčšina ľudí si po skončení týždňa ide užiť do mesta, ja idem domov, lebo viem, že potrebujem osem hodín spánku. Najväčšie ďakujem patrí mojej mame, ktorá ma podporuje aj napriek tomu, že som často balansoval na tenkom ľade.
„Všetci máme tendenciu ukazovať tú lepšiu stránku seba.“
Neľutuješ to?
Nie, lebo mám cieľ. Všetko je o ľuďoch. Tí, ktorí organizujú tancovačky, sa budú vždy zdržiavať v epicentre zábavy, lebo je to tak prirodzené. Ja mám inú cestu. Opíjanie a ponocovanie sa nestotožňujú s mojím cieľom. Nemám pocit, že si niečo odopieram. Samozrejme, samotná príprava je veľmi náročná, lebo už to nie je o zdraví. Ani jeden šport na vrcholovej úrovni nie je o zdraví.A tu to platí dvojnásobne.
Čím je bližšie k súťaži, tým sú tréningy častejšie a tvrdšie, konzumujete menej jedla, prestáva sa soliť, pijete osem litrov vody na deň. Deň pred súťažou nepijete nič. Tak si predstavte, ako veľmi „zdravé“ to je. Ale nebojujem s chuťami. Pred sebou mám jasne stanovený cieľ a desať minút pôžitku z čokolády mi nestojí za zničenie ôsmich týždňov tvrdej práce.
Chýba dnes mladým ľuďom motivácia?
Nechýba im motivácia. Skôr si myslím, že je to trpezlivosť. Každý chce vyzerať dobre. Nepoznám človeka, ktorý povie, že je na totálku spokojný s tým, ako vyzerá.
„Väčšina ľudí chce schudnúť a potom príde autom do fitka, kde si dá polhodinovú chôdzu na páse. Nerozumiem tomu.“
A čo trend sociálnych sietí, ktoré nastavujú aj v tomto prípade vlastné zrkadlo dokonalých siluet a rozmerov?
Myslím si, že sociálne siete sú ako oheň – dobrý sluha, ale zlý pán. Sú perfektné v tom, že sa dokážete zviditeľniť zadarmo. Vo fitnesse je okrem iného dôležitým bodom práve propagácia. Ste závislí od sponzorov. Žiaden sponzor vás neosloví, keď váš príbeh nie je ľuďom známy. Naše mená by mali trochu rezonovať, tak sme pre verejnosť atraktívnejší a ľahšie sa dostaneme k spoluprácam. Ľudia si radi kúpia to, čo odporúča človek, ktorého uznávajú. Na druhej strane, ja sám postujem na Instagram len tie dobré veci. Nikdy sa tam nesťažujem ľuďom, že dnes to bol zlý tréning. Všetci máme tendenciu ukazovať tú lepšiu stránku seba. Ale ide o uhol pohľadu. Všetko treba brať s nadhľadom.
Je fitness len pre plné kapsy?
Záleží od cieľa. Keď chce byť človek zdravý, chce schudnúť, vie to robiť zadarmo. Koľko stojí beh v prírode? Nič. Ale väčšina ľudí chce schudnúť a potom príde autom do fitka, kde si dá polhodinovú chôdzu na páse. Nerozumiem tomu. Ak však zvažujete profesionálnu cestu, majte na pamäti, že je to dosť drahý špás. Samotná strava je dosť nákladná. Pred súťažou musíte doplniť vitamíny a minerály, pretože diéta je skutočne nekompromisná. Takisto potrebujete vlastného trénera. Ja sa napríklad neviem objektívne zhodnotiť, ale to je prirodzené. Málokto sa sám sebe páči.
Takže suma sumárum – je to drahá záležitosť, ak ju chcete robiť na vrcholovom stupni. Preto ma mrzí, že je nedocenená. Do prípravy vrazím približne tisíc eur a vráti sa mi medaila s proteínom. Musíte to robiť od srdca. Ak to robíte len kvôli peniazom, tak to nemá zmysel.Viete na tom zarobiť, ale to už je téma na druhú debatu. Nikto sa nestal majstrom cez jednu noc. Sú to roky driny, strát a nálezov. Niekedy stratíte veci, ktoré sú pre vás v živote dôležité, ale vždy je to o cieli.
„Bežne presedíme pri sledovaní videí na Youtube aj hodinu, ale nestíhame si variť. Všetko je o prioritách.“
Januárová tlačenica vo fitness centrách je nám dobre známa. Ako to tam vyzerá po zvyšok roka?
Je február a už teraz tam nevídam niektorých ľudí, ktorí sa na to oduševnene dali. Človek tam vstupuje v znamení „nový rok – nový ja“ a chce si vylepšiť povianočné skóre. Je to normálne a ľudské. No chýba tu vytrvalosť. Keď sa dvadsať rokov stravujem zle, nemôžem čakať, že za mesiac bude zo mňa nový človek.Zlozvykov trvajúcich dekádu sa nezbavíte lusknutím prsta.
Ja cvičím šesť rokov a nemyslím si, že výsledok je priamoúmerný dobe, ktorej sa tomu venujem. Možno je problémom aj to, že veľa ľudí berie cvičenie len ako nástroj. Zastávam názor, že človek, ktorého baví korčuľovanie, by mal v zime radšej trikrát do týždňa navštíviť klzisko a v lete staviť na kolieskové korčule. Určite to bude mať lepší efekt než „trápenie“ pri strojoch. Všetko je dlhodobý proces, a to si treba uvedomiť. Tréneri sú tú na to, aby človeka usmernili a potlačili ho vpred. Potrvá to, ale stojí to za to.
Najhlúpejšia výhovorka, akú si od cvičiacich počul?
„Nestíhal som. Nemám čas ísť cvičiť.“ Ja som dvanásť hodín denne mimo domu. Keď študent povie, že si nestíhal variť a kúpil si radšej donut v obchode, príde mi to trošku nerozvážne. Bežne presedíme pri sledovaní videí na Youtube aj hodinu, ale nestíhame si variť. Všetko je o prioritách.
Existuje prehrešok, ktorý si neodpustíš?
Keď mám deň, kedy neriešim stravu, tak sa prejedám. Na jedno posedenie zjem Nutellu, kilogram banánov a s úsmevom si k tomu dám palacinky z reštiky. Ale v globále nerobím veľa prehreškov. V príprave mi nenapadne opíjať sa čokoládou. Fitness priemysel je na takej úrovni, že si viete zaobstarať aj sladké veci, ktoré sú bez kalórií. Ťažko sa mi odpovedá, pretože vo svojom okolí nepoznám veľa ľudí, ktorí sú ochotní obetovať všetok svoj komfort za takú malú odmenu.
V diéte sa rád týram takým štýlom, že si na internete pozerám videá, v ktorých týpci pripravujú steaky na grile. V podstate mi stačí vidieť, že sa niekto dobre naje aj za mňa. (smiech) Ja zatiaľ jem kuracie na vode so zelenou fazuľkou a počas toho som sledujem prípravu domáceho hovädzieho hamburgera.
Ešte sa musím priznať k mojej závislosti na kečupe. Aj napriek tomu, že som ho mal pred súťažou zakázaný, tak som si ho dal na čajovú lyžičku a zajedal som ním mäso. Bolo to najchutnejšie sústo v mojom živote. Ale dosť dlho som si to vyčítal.
Takže si ani nekompenzuješ zlé dni nákupom nového oblečenia?
Hmm, ale áno. Je to môj kompenzátor. Ale väčšinou je to skôr forma odmeny. Napríklad za súťaž.
„Tí, čo ma poznali už na základnej škole, by asi nikdy nepovedali, že raz môžem vyzerať aj takto.“
Ešte by si nám mohol predstaviť tvoj súťažný kalendár na tento rok.
V apríli ma čaká vo Vranove nad Topľou prvá súťaž tohto roka. Skvelé je to, že je to presne tá istá súťaž, na ktorej som uspel minulý rok. V podstate ňou zahájim sezónu. Potom ma čakajú Majstrovstvá Slovenskej republiky v Hnúšti s možnosťou nominácie na Majstrovstvá Európy, no a potom sú to ešte dve menšie súťaže v Skalici a v Starej Ľubovni.
Na prvú súťaž v októbri minulého roka som išiel s malou dušičkou okúsiť ako vlastne vyzerá ten pódiový svet. Keď som videl tých vyrysovaných chalanov v šatni, mal som pocit, že som zablúdil na nesprávne miesto. Išiel som si po poslednú priečku. Nakoniec som sa dostal až do finále, kde som si povedal, že skončiť šiesty z dvanástich je na prvýkrát mega úspech. No keď sa vyhlasovalo šieste miesto, moje meno nepadlo. Vo veľkej konkurencii som skončil štvrtý. Ráno som sa zobudil a kontroval som, či je tá získaná medaila pravá. Umiestnenie v top štvorke ma nakoplo ešte viac. Tí, čo ma poznali už na základnej škole, by asi nikdy nepovedali, že raz môžem vyzerať aj takto. Ten kopák, že človek dosiahne všetko, čo si zaumieni, bol naozaj silný. Disciplína je základ.
Najväčšia motivácia v dňoch, kedy nevládzeš?
Pohľad do zrkadla a obzretie sa za minulosťou. Vždy som si hovoril: „raz by som chcel…“a teraz mi doma visí medaila za štvrté miesto. Všetci máme dni, kedy sa nám nechce. No niekedy proste musíme robiť veci, ktoré nechceme, aby sme sa raz mali tak, ako sme si to vysnívali.
Milý Dávid, držíme ti prsty na tvojej trpezlivej a disciplinovanej ceste! 🙂
