Po prerušení kariéry veľkého futbalu som sa po piatich rokoch vrátil na trávnik. Moji spoluhráči z malého futbalu sa rozhodli obnoviť futbal v Šaci a tak ma pozvali do tímu.
Sezóna začala dobre, trochu sme sa zohrávali ale po 7 odohratých kolách sme boli na solídnom treťom mieste a na vedúci tím v tabuľke nám chýbalo len 5 bodov. Moja forma bola síce úbohá ale cítil som, že sa každým zápasom zlepšujem a čakal som na prvý gól. Nedostatočná príprava a mokré počasie však zapríčinili predčasné ukončenie sezóny. Na tréningu 26. septembra 2019 som si po pošmyknutí nešťastne prisadol ľavý členok. Ihneď som vedel, že to nebude dobré aj keď spoluhráči nesúhlasili a hovorili, že to rozchodím. Ja som počul jemné prasknutie a do pár sekúnd som mal nohu ako balón. Do šatne som odkráčal ešte po vlastných, no nebolo to ani trochu príjemné. Dal som dole kopačku ale ponožku som už nezvládol.
Na tréning som prišiel autom, tak do neho sadám aj na cestu späť, však to nie je až také zlé, to dám. Tak som to ešte odšoféroval domov. Po asi 15 minútovej ceste a príchode domov som si ľahol na gauč a dal dole ponožku. Noha vyzerala ako po klasickom vyvrtnutí. Keďže vyvrtnutý členok som už párkrát mal, tak som to bral celkom v pohode.
Dal som ľad, s ťažkosťami som sa osprchoval a išiel som spať. Ráno som si všimol, že noha začala modrieť a to bolo znamenie, že moje pôvodné myšlienky na vyvrtnutý členok môžem zahodiť. Bolesť nebola až taká veľká, ale o práve príjemnom pocite sa hovoriť nedalo. Tak som si zavolal taxík a išiel rovno do nemocnice.
Na traumačke bola klasická čakačka a keďže „logicky“ presunuli röntgen na prvé poschodie, tak som si to musel pomaly, už s barlami čo som našiel doma, odkráčať. Na RTG na mňa sestričky pozerali s veľmi prekvapivým pohľadom, že na mojom mieste by na tú nohu nešliapali a že to nevyzerá dobre. Tak isto sa tváril aj doktor na traumačke, kde mi s neistým hlasom povedal, že to bude nutné operovať. Ja som to dokonale pochopil, až keď som videl snímku nohy. Diagnóza: zlomenina vonkajšieho členka a roztrhnutie niekoľkých šliach. Nasadili mi sádru a mal som sa hlásiť o týždeň v nemocnici. Po negatívnych skúsenostiach mojej babky, ktorá tiež mala zlomeninu nohy a bola operovaná v jednej známej košickej nemocnici, som sa rozhodol práve tento špitál obísť a zavolať do druhej najlepšie hodnotenej nemocnice na Slovensku podľa noviny.sk. O nemocnici v Šaci mám len tú najlepšiu mienku a to aj preto, že som už v nej predtým operovaný bol.
Keď mi MUDr. Roman Totkovič odpísal na mail, že môžem prísť na kontrolu, bol som pokojnejší, lebo som vedel, že tam budem v dobrých rukách. Po kontrole röntgenu a CT mi naplánovali operáciu na 4. októbra. Nebol som nervózny, noha ma až tak nebolela. P. Totkovič mi vysvetlil celý postup – 6 týdňov sádra, 4 mesiace bez futbalu. Podal mi ruku a uistil ma, že všetko bude dobré. Niekedy aj také malé gesto dokáže urobiť veľa.
V deň dé o 7:30 ráno som prišiel do nemocnice, kde ma už čakala pripravená posteľ. Operáciu som mal na obed okolo 12:00. Po prebratí z narkózy som sa cítil celkom dobre, bolesti boli tlmené infúziami a tak som to zvládal pomerne fajn. Na druhý deň na vizite mi doktor oznámil, že operácia prebehla úspešne a že si ma tam nechajú ešte 2 dni. Keďže veľmi nerád trávim čas v nemocnici, povedal som si, že sú to naozaj dobré správy. Len na porovnanie – v košickej Novej nemocnici pri takomto zákroku pacient ostáva ležať 2 týždne. Šaca je skrátka iný level. A ešte niečo o mne – tiež veľmi nemusím infúzie, a tak som v prvý večer poprosil sestru, nech mi vyberie kanylu. Na otázku či nebudem chcieť lieky od bolesti som odpovedal, že nie, veď to vydržím. A vydržal som. Sám som bol prekvapený, že bolesť nebola vôbec taká, ako by ste si možno mysleli.
Na tretí deň ma pustili domov. A tak začala 6-týždňová ležiacia pauza, a.k.a. domov sladký domov. Po dvoch týždňoch kontrola, kde mi potvrdili, že všetko je tak, ako má byť. Dostal som tiež inštrukcie od doktora, aby som jemne pohyboval členkom hore dole. Všetkým, ktorí sa ocitnú v podobnej situácii ako ja, odporúčam spýtať sa lekára na presné pohyby a ako ich vykonávať, lebo niekedy to môže viac poškodiť ako pomôcť. Po ďalších dvoch týždňoch som prišiel na vybratie stehov. Keďže som mal dlahu, doktor mi odporučil raz za čas ju dať dole a začať postupne rozcvičovať členok. Stále len pohyby hore dole, žiadna sláva.
Po šiestich týždnoch som konečne prišiel na zloženie dlahy a prvýkrát som sa postavil na nohu. Bol to dobrý pocit. Hneď som sa ozval Slavovi Antolíkovi, najlepšiemu fyzioterapeutovi v Košiciach, a začali sme prípravu vo fyzioterapeutickom centre ULTIMUV. Pri prvom stretnutí ho prekvapilo, že členok má veľmi dobrú pohyblivosť, rozmasíroval ho a šli sme cvičiť. Po siedmich stretnutiach dvakrát týždenne som urobil prvý šprint. Príprava bola úspešná a členok držal naozaj parádne. Chodil som bez najmenších problémov a aj opuch pomaly ustupoval. Takto to išlo ďalej.
Po poslednej kontrole u doktora, kde sme spolu skonštatovali, že členok sa zrástol veľmi dobre, sme naplánovali operáciu na vybratie prvých dvoch skrutiek. Operácia prebehla 18. februára. Nevedel som, do čoho idem, ale vybral som si lokálne umŕtvenie, vraj ak pôjdem do tohto variantu, vybavia ma rýchlo. A tak to aj bolo. Ráno som prišiel na 7:30, po vstupnej kontrole som sa opýtal, či môžem počkať dole v kaviarni, doktori súhlasili, nechal som im číslo a čakal som. O 12:30 mi zazvonil telefón, nech prídem na izbu, lebo som na rade. Tak som vyšiel na piate poschodie, kde ma už čakal pripravený vozík. Prišiel som na sálu, kde ma privítal milý personál. Opýtali sa ma na žáner, aký počúvam a na veľkej obrazovke mi z YouTube pustili Imagine Dragons.
Na sálu som prišiel 13:19 a 13:38 som bol vybavený. Čakal ma röntgen a na izbe posledné podpisy a odchod domov – po vlastných. Po operácii som nemal žiadne bolesti ani na druhý deň. V piatok 21. februára ma čakala ďalšia kontrola, kde mi previazali ranu a uistili ma, že je všetko v poriadku. Opäť musím spomenúť milý personál. Vybratie stehov o týždeň. Po tomto úkone mi doktor poprial všetko dobré so slovami: “Noha je zahojená, môžete začať športovať”.
Teraz ma teda čaká ďalšia príprava u Slava a potom opäť môžem vybehnúť na trávniky a robiť to čo ma baví – futbal.
Autor: Matúš Smoleň
