Španielsko v nohách – snáď nie v pľúcach

Krajina citrónov a mandaríniek, ktoré oberajú začiatkom marca, zem rozdelená politickou snahou Katalánska odčleniť svoj región v snahe zabojovať o oslobodenie uväznených politikov.

Jedna z krajín, ktorá na našej stieracej mape ešte namala farebnú stopu. Až do jarných prázdnin. Dcéra jazyk miluje, naučila sa ho sama, paradoxne z telenoviel. Dostala sa k tomu náhodou. Nové časti obľúbenej série už neboli dostupné v slovenčine. Tak prepla na španielčinu. A išlo to samospádom. Nenadarmo sa hovorí, že na mladých sa jazyk lepí ľahko. Krajské kolo olympiády a bolo rozhodnuté: krajinu, ktorej jazyk sa učíš, musíš zažiť na vlastnej koži.

Svetlo sveta už uzreli prvé informácie o Covid-19 , vtedy ešte ďaleko od našich hraníc. Alarmujúce čísla nákazy sa nám v médiách zdali také vzdialené. Sadáme do lietadla, nikde žiadne rúška, davy cestujú, kufre plné snov. Letušky si veselo štebocú o prebdenej noci na hoteli. Počujem ich zreteľne, poľština je vtipný jazyk. Nahýnajú sa nad pasažierov s rôznymi prosbami, pomáhajú, odpovedajú, kvapôčky lietajú. 

Madrid a Brcelona sú obrovské, ak chceš niečo ako turista vidieť, musíš ísť metrom. Davy. Počerní cestujúci v podzemí strážia svoj svet zabalený do bielej plachty. Ani len netuším, čo si tam ukrývajú. Snáď nie nový druh vírusu. Ohromení majestátnosťou Sagrady zabúdame na hrozby, ktoré v sebe ukrývajú „biologickí teroristi“. Číňania fotia všetko, cvaknú a utekajú, chcú toho toľko vidieť. 

Médiami sa medzičasom začína šíriť panika. Už sme spozorneli aj my. Čo je to niekoľko desiatok tisíc nachodených krokov oproti stovkám tisícom nakazených! Domov letíme až o 3 ďalšie dni, ešte more, Valencia, rímska Tarragona… chceme toho dcére veľa ukázať. A ona nasáva. Nielen informácie a pocity… ale aj nebezpečenstvo. 

Domáci, u ktorých bývame v súkromí sú typickí južania. Veselí, s biednou angličtinou, za ktorú sa ale pekne ospravedlnia, pohostinní, zhovorčiví. A na rozlúčku – keďže sme už kamaráti a plánujeme sa tu v lete vrátiť – vrúcne objatie – ako inak! Dochádza mi to až doma.

Spiatočný let nie je o nič hrozivejší. Nikto sa nechráni, nik nemeria teplotu, Španieli veselo pokrikujú a kýchajú. Ani v Poľsku to koncom prvého marcového týždňa nevyzerá na paniku. Až doma. Ostávame celá rodina v dobrovoľnej karanténe, sčasti pod tlakom panikáriaceho okolia. 

Prešiel týždeň. Zatiaľ sme bez príznakov. Panika nadobudla obrovské rozmery. Priatelia nám k bráne domu prinášajú zásoby, nevychádzame ani na ulicu, v dedine už o nás vedia, majú strach. Nečudujem sa im. Aj my. Našťastie máme skvelú rodinu a susedov.

A Netflix. Budeme pozerať seriály po španielsky. A chceli sme kupovať nové auto. Toyota Corona to nebude.

Autor: Dana Mikulová