„Aký šport robíš?“ Odpovedám: „Lezenie.“ „Ahá, takže si horolezec“. Áno, aj. Pýtajúci sa zväčša nepochopí komplexnosť otázky a keď je záujem, treba vysvetľovať.
V tom lezení je športové lezenie, tradičné, technické, bouldering, drytooling, lezenie ľadov, sólo… a áno, ako spojenie niektorých disciplín je v tom aj to horolezectvo. Ak tento nápor informácií a pojmov strávil, nasleduje obligátna otázka: „A čo najvyššie si vyliezol? Na Gerlachu si bol?“ U nelezcov často platí priama úmera – čím vyššie, tým ťažšie. Ach, tá sladká nevedomosť a neznalosť premenných, ktoré určujú, čo definuje obťažnosť prelezu, výstupu. Áno, nadmorská výška je jedným z faktorov zvyšujúcich zaťaženie organizmu a výstupu, ak sa bavíme o pohybe v svetových veľhorách. Ťažko je porovnávať výšľap na Gerlach niektorou z najľahších ciest, kde treba použiť aj ruky – teda skoro liezť. V porovnaní s pokusom o prelez napríklad 20-metrovej cesty v previse, po mikrochytoch, so zlými stupmi a istením, kde si po páde poriadne zalietaš. Tu je ten rozdiel v obťažnosti, na ktorej prekonanie je treba roky špecifického tréningu, prípravu na úrovni elitných atlétov a ideálne podmienky. Alebo liezť taký 3-metrový kamienok – boulder, kde je 5 chytov, ale sú tak malé, zlé a ďaleko od seba, že kým nevyskúšaš, nepochopíš. A možno ani nikdy neprelezieš, ale aj o tom to je.
Ak to niekto zvládol absorbovať, dôjde na to, kde chodíš liezť a trénovať. Možnosti sú a kto hľadá, nájde, alebo sa k cieľu nejako dostane. V Bardejove lezecká stienka – bouldrovka a najbližšie skalky 70 km. To „poteší“.
„Prečo nerobíš niečo, pričom sa nezabiješ?“
Ak vieš, čo a ako máš robiť, riziko dokážeš eliminovať na únosnú možnú mieru, aj keď…
Hlavne to treba zažiť… prekonávaš gravitáciu, svoju komfortnú zónu, ideš hore, kde ťa čaká bolesť a strach, ktorý sa snažíš ovládať, aby ťa pustil hore a on sa stará o to, aby si neurobil nejakú hlúposť, ktorá sa neodpúšťa. Si tam len ty, tvoj osobný boj. Nikto iný ti nepomôže nahor, pod sebou máš ističa, ktorý ťa môže tak nahecovať k výkonu a ty spoliehaš na to, že ak ťa opustí sila alebo so sebou cestou dole zoberieš nejaký kus skaly (ktorá mala byť tutovým chytom), tak on bude ten, ktorý ťa zachytí do lana a spustí naspäť na zem.
Lezenie ti vyčistí hlavu. Pokus o dokonalú koncentráciu na ďalší krok, snaha nemyslieť na možnosť pádu, nájsť riešenie pohybovej sekvencie, ktorá by ťa dostala k cieľu alebo vyššie, kde to už snáď bude ľahšie. Niekoľko metrov nad istením x metrov nad zemou človek prestane riešiť bežné hlúposti a dostane sa k elementárnym otázkam sveta a bytia.
A potom to príde. Vylezieš cestu, ktorá bola tvojím projektom, si na vrchole štítu, veže, ihly. Si tam len ty, prípadne za tebou dolezie tvoj spolulezec. Eufória, krátky moment osvietenia, nirvána. Sloboda, pocit, že si to dokázal, prekonal si limit, máš toto miesto v tento okamih iba pre seba. Pán situácie, čaro okamihu. Symbióza, človek, skala, príroda, dokonalá rovnováha, reset hlavy.
Keď sa vrátiš dole do reality, si snáď aspoň trošku lepší človek. Snažíš sa posunúť svoje hranice a skala ti ukáže, kde máš limit pre svaly a kde pre hlavu. Učí ťa zodpovednosti a dodá rozvahu aj do bežného života, pretože sa začneš na veci pozerať inak, s nadhľadom.
A potom je tu parta. Tá lezecká. To sú tí, s ktorými trénuješ, lezieš, riešiš akcie, spoločne oslavujete, ak sa v teréne zadarí. Podporia ťa, ak nemáš svoj deň, alebo si jednoducho slabý. Oni to pochopia. Veď nie je všetko len o číslach. Musíš byť v pohode, keď chceš liezť a veríš jeden druhému. Veď keď máš na lane zavesený život a prežijete situáciu, kedy v jednej chvíli koncentruješ všetku silu, čo ti zostala, znalosti metodiky, vieru v pevnosť lana a všetkého materiálu a spomenieš si na všetky modlitby a sľúbiš, že už budeš dobrý, len aby si sa z toho dostal. A keď z toho vyjdeš bez ujmy na mentálnom a fyzickom zdraví a nutnosti použitia poistenia do hôr, tak tie priateľstvá a zážitky potom stoja za to.
Áno, aj preto leziem.
Autor: Stano Sobek
