V boji s aktuálnou nákazou koronavírusom nasadzujú vlády všetkých krajín tie najsilnejšie zbrane. Jednou z nich je tzv. kolektívna imunita.
Problematika kolektívnej imunity rozdelila svet na dva tábory. Jedni ju obhajujú, ďalší tvrdia, že je to hlúposť, dokonca, že vôbec neexistuje. Tak ako to je? Rozdeľme si tento problém na drobné.
Imunita je v podstate odpoveď organizmu na nákazu. Keď sa do tela dostane nejaký vírus či baktéria, telo začne produkovať protilátky. V mnohých prípadoch tieto protilátky ostávajú v tele dlhé roky po tom, ako choroba prešla. Práve preto choroby ako ovčie kiahne dostaneme len raz v živote, preto aj roky po tom, ako sme mali kliešťa, nám v tele ostanú protilátky proti borelii. Kolektívna, resp. stádová imunita funguje na rovnakom princípe. Ak má veľká časť populácie v tele protilátky proti danej chorobe, tá sa proste nešíri. V súčasnosti túto imunitu máme vďaka očkovaniu.
Imunita sa teda dá získať dvomi spôsobmi – očkovaním alebo prekonaním daného ochorenia. A tu je presne ten problém. Ešte tak stopäťdesiat rokov dozadu bolo bežné, že asi 40% detí neprežilo viac ako tri roky. Dôvodom boli „detské choroby,“ ako osýpky, čierny kašeľ, záškrt alebo šarlach. Tieto choroby sa pravidelne vyskytovali ako malé lokálne epidémie, pričom si zakaždým vyžiadali mnoho životov medzi najmenšími. Tí, ktorí prežili, si síce – čisto teoreticky – mohli vytvoriť protilátky a teda aj kolektívnu imunitu, ale až sa choroba vrátila, opäť zabila novú generáciu najmenších.
Skôr, ako na mňa vysypete tonu hejtov, čestne priznávam, že nie som virologička ani lekárka. Môj odbor je história. Zhodou okolností som niekoľko posledných mesiacov strávila analýzou záznamov o starých epidémiách. Objavila som zaujímavý fakt. Pri chorobách s vysokou úmrtnosťou sa oveľa lepšou zbraňou proti nákaze javí eliminácia prenosu infekcie ako vytváranie „kolektívnej imunity“ cestou hromadnej nákazy.
Ak chceme ísť úplne ku koreňom, začnime od odporúčaní uvádzaných v Starom zákone. Už v druhom tisícročí pred Kristom sa odporúčalo izolovať chorých od zvyšku populácie (Židia týmto spôsobom riešili predovšetkým lepru).
Morové epidémie v stredoveku a novoveku možno vytvorili „kolektívnu imunitu,“ no za cenu úmrtia takmer polovice populácie. Keď európski dobyvatelia dovliekli „naše“ choroby medzi pôvodných obyvateľov Ameriky, spôsobili epidémiu, ktorá vyhladila celé kmene.
Pri cholere v roku 1831, kde umrelo takmer 50% nakazených (celkovo šlo o 5-10% populácie v postihnutých oblastiach), pomohla opäť len dezinfekcia a „social distancing“ – choroba sa o 40 rokov vrátila a zabila aj tých, ktorí prežili prvú vlnu – a teoreticky mali byť voči chorobe „imúnni.“
Ďalší problém kolektívnej imunity je fakt, že koronavírus je vírus. A tie nie sú nemenné. Opýtajte sa sami seba, koľko krát v živote ste dostali chrípku? Poznám expertov, ktorí ju majú každý rok. Kolektívna imunita v tomto prípade nehrozí – chrípka z roka na rok trošku zmutuje a protilátky z minulej sezóny sú nanič.
Čisto teoreticky JE možné budovať kolektívnu imunitu tým, že sa nakazí veľká časť populácie. Lenže platí sa za to životmi mnohých ľudí. Oveľa bezpečnejšou alternatívou je očkovanie. Teda… pokiaľ vírus nezmutuje. A to sa môže stať.
Väčšina krajín – vrátane Veľkej Británie a Švédska – ktoré pôvodne hlásali kolektívnu imunitu, sa dnes už obracajú na Slovensko ako na svetlý bod, príklad v boji s nákazou. V Taliansku už zomrelo 15 000 ľudí, ďalších 100 000 stále bojuje s nákazou – a pritom je to sále príliš málo na to, aby sa vytvorila „kolektívna imunita“ vďaka plošnej nákaze. Odborníci odhadujú úmrtnosť na Covid-19 okolo 3%. Tak si zo svojich 1000 priateľov na facebooku vyberte 30, ktorých necháte zomrieť…
Zostaňte doma, noste rúška, dodržiavajte pokyny a užite si Veľkú noc v kruhu tých, s ktorými zdieľate spoločné bydlisko. Až bude vakcína, bude aj kolektívna imunita.
