Vraj šťastný je ten človek, ktorý miluje svoju prácu. Človek, ktorého práca tak baví a napĺňa, že by ju bol ochotný robiť hádam aj zadarmo. Vtedy pracuje s nadšením a nadpriemerným nasadením. Má veľké ideály a ochotu a energiu urobiť aj nemožné. Preceňuje svoje sily, všetko sa vraj dá, ak sa chce. Takýto človek srší idealistickým nadšením a bezmedzným optimizmom.
Tak to pozor, vážení! Hovoríme totiž o prvom štádiu syndrómu vyhorenia, aj keď sa to tak na prvý pohľad vôbec nemusí zdať. Nechcem tu však zdĺhavo rozoberať štádia vyhorenia, odborné články s touto tématikou sa dajú vyhľadať na iných weboch. Keďže sa mi to stalo, chcela som skôr napísať svoj subjektívny pohľad na vec.
Keď po istej dobe pominie počiatočné nadšenie, človek sa dostáva späť do reality, zažije niekoľko sklamaní, začne svoje počiatočné ideály prehodnocovať. Naďalej pracuje, pracovné vzrušenie opadáva a rodinný život dostáva trhliny. Ani teraz však ešte obvykle netuší, že začína vyhasínať. Odborníci tomu vravia štádium stagnácie.
Nasleduje frustrácia. Človek začne pochybovať o zmysle svojej práce a svojho snaženia. Dostavuje sa hlboké sklamanie a veľmi prudko klesne produktivita. No a nakoniec už len apatia. Vnútorná rezignácia, prokrastinácia, žiadne vyhliadky na zmenu a človek sa začne vyhýbať náročnejším úlohám. Negatívny postoj ku všetkému a hlavne k sebe samému, pocity zlyhania a nedostatočnosti. Proste POPOL…….
Vyhorenie následne negatívne ovplyvní všetky sféry života, nie iba tú pracovnú, ktorej sa to pôvodne týkalo. Zmení to človeka na všetkých „frontoch“. Vyhorieť však nemusí len človek, ktorý pracuje. Vyhorieť rovnako môže človek, ktorý je dlhodobo doma a stará sa o nemohúceho člena rodiny. Alebo mamy, ktoré sú dlhodobo na materskej.
Môj príbeh: Zdá sa mi to neuveriteľné a nepochopiteľné, ako sa moja veľká vášeň premenila na popol. Každá objednávka mi zlepšovala náladu, tešila som sa, všetko som brala ako výzvu a púšťala sa do toho s nadšením. Ani som si nevšimla, kedy sa moja práca stala osou môjho života a že rodinný život plynul nejako mimo mňa a ja som v ňom bola len kdesi na okraji. Spokojný zákazník bola moja priorita. A naozaj som vôbec nevedela povedať nie, pracovala som dlho do noci. Postupne som sa začala cítiť ako v pasci. Stal sa z toho odtrhnutý vagón a v tej šialenej rýchlosti som z neho nevedela vyskočiť. Aj som sa bála. Bála som sa zahodiť všetku tú prácu na sebe, bolo mi ľúto, že som do toho vrazila toľko úsilia, času aj peňazí. Takže som sa ešte dosť dlho snažila samu seba presvedčiť, že toto znechutenie prekonám, že to zvládnem a znova sa vrátim s plným nasadením ako na začiatku. Doslova som sa do toho vedome nútila.
Až som jedného dňa povedala dosť! Už to jednoducho ďalej nešlo. Zrušila som všetky objednávky a „bylo vymalováno“. Nebolo to ľahké rozhodnutie, ale prešiel už rok a pol a ja som to ani raz neoľutovala. Ľutujem akurát to, že som to neurobila skôr, alebo že som sa nespamätala skôr, ako to došlo až do takého štádia, kedy už nebolo cesty späť. Možno stačilo len spomaliť. Ale teraz už je to jedno. Teraz som v stave, že ak niekto spomenie predmet tejto mojej niekdajšej činnosti, tak ma reálne fyzicky strasie odporom. A mnohí sa na tom celkom pobavia. 🙂
Ako zrejem a múdriem (aspoň by to tak malo byť 🙂 ), čoraz viac sa mi potvrdzuje, že VŠEHO S MIEROU by mohlo byť tou správnou životnou ideou. Až vyhorenie do tla ma donútilo zaoberať sa nutnosťou oddychu a psychohygieny. Aj keď som sa v čase svojej najväčšej „slávy“ zriedenej výčitkami, že som len okrajovým článkom vlastnej rodiny, presviedčala, že veď to robím pre nich, taká je dnes doba, že človek musí makať. Nie je to tak. Vôbec nestojí za to poškodiť si vlastné zdravie. A nechať sa obrať o radosť, veselosť a entuziazmus.
Výsledkom toho, že človek seba odloží úplne nabok, že nemá čas vôbec na nič, okrem pracovných povinností, je strata sebaúcty a neraz aj zmyslu života, depresie, prokrastinácia, pocity bezcennosti, panické ataky a úzkostné poruchy, antidepresíva. A v drvivej väčšine prípadov aj odchod z práce alebo dlhodobá práceneschopnosť.
Takže srdečne odporúčam všetkým ľuďom, aby syndrómu vyhorenia predišli a chránili sa pred ním. Obmedziť pracovnú záťaž a dbať na dostatok spánku a oddychu. Pravidelne prehodnocovať ciele a priority. Mať čas na seba, na svoje koníčky a na šport. Syndróm vyhorenia ruinuje psychiku aj fyzické telo, pretože väčšine vyhorených ľudí chýba pohyb. A pritom práve pri športe a kondičnom cvičení je dôležité to, že nám pomôžu prísť na iné myšlienky a prispievajú k zlepšeniu nálady.
A aký šport si vybrať? No v prvom rade niečo, čo vás bude baviť a čo budete schopní a ochotní robiť dlhodobo. To, že všetci chodia behať, lebo je to in, ešte neznamená, že je to tá správna voľba aj pre vás.
Mám rozčítanú knihu, ktorej autorom je psychiater a píše o tom, ako cvičenie a pohyb posilňujú mozog. Že medzi ľuďmi je rozšírená teória, že mozog posilňujeme lúštením krížoviek a sudoku, ale pravda je taká, že práve pravidelným športovaním nezískavame len lepšiu telesnú kondíciu ale aj lepšiu kondíciu mozgu. Vytrénované telo podľa autora lepšie zdoláva stres. Je zaujímavé, koľko benefitov má na ľudský organizmus pohyb.
Vstať z popola vyhorenia je veľmi ťažké a je to dlhodobá záležitosť. A trúfnem si povedať, že sa to ani nepodarí každému. Chce to veľa práce na sebe a zmenu životného štýlu.
Neviem, či ja z toho môjho popola ešte niekedy vzlietnem ako Fénix, ale budem dúfať a snažiť sa o to.
