„Náš šport je v drvivej väčšine čistý. Síce sa vždy nájde niekoľko hlupákov, ktorí stále dopujú, to však bude vždy. Kontrol je stále viac, sú komplexnejšie a to je dobre. V dnešnej dobe nemá žiadny zmysel riskovať.”
Toto sú slová Petra Sagana z júla 2019. Človek by si povedal, že po škandále okolo ruského dopingového programu, kedy sa prejavila neschopnosť inštitúcií odhaľovať nekalé správanie športovcov, prišlo k sprísneniu pravidiel, zefektívneniu procesov a slová slovenskej cyklistickej megahviezdy budú pravdivé. V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim vysvetliť, prečo si to nemyslím a predmetná replika je prinajlepšom naivným tvrdením a v tom horšom prípade bohapustá lož.
Všetko začalo už v roku 1990, kedy tím lekárov vedený Williamom Frencheom Andersonom implementoval do buniek 5-ročného dievčatka s nefunkčným imunitným systémom gén pre adenosindeaminázu a tým jej zachránil život. Týmto šľachetným úkonom započala nová medicínska metóda menom génová terapia a obor génové inžinierstvo [1].
Keďže výskum v tejto oblasti hneď od začiatku prejavoval vysoký ziskový potenciál a kombinácia ľudskej zvedavosti s obrovským prísunom finančných prostriedkov nám daný segment posúvala výrazne dopredu. Presuňme sa do roku 2003, kedy biológ Lee Sweeney publikoval článok k svojej štúdii, v ktorej sa mu podarilo skrz vnesenie génu pre rastový faktor IGF1 enormne zväčšiť potkanom svaly a tie následne podávali nadprirodzené výkony. Sprvoti očakával vyzváňanie telefónu od osôb so svalovou dystrofiou, no ako prví ho kontaktovali tréneri vrcholových športovcov a pýtali sa, či by to do olympiády v Aténach bolo možné vyskúšať aj na ich zverencoch [2].
Nie náhodou sa práve v roku 2003 ocitá na zozname zakázaných látok a postupov svetovej anti-dopingovej agentúry známej aj pod skratkou WADA nová položka. Jej názov je génový či genetický doping. Ten bol definovaný ako neterapeutické použitie buniek, génov, genetických prvkov, alebo modulácii génovej expresie, ktoré majú schopnosť zvýšiť atletický výkon [3]. Lee Sweeney dnes označuje olympiádu v Aténach za poslednú, kde ešte génový doping nebol uplatnený [2].
Takže sa nachádzame v období po olympijských hrách v Aténach, na scéne máme revolučnú metódu zvyšujúcu výkon a skupinu po úspechu bažiacich športovcov ochotných spraviť čokoľvek.
POKRAČOVANIE NABUDÚCE…
Zdroje
[1] Petr, J. (2019). Genový doping blízký i vzdálený, Vesmír, 98, 276.
[2] Mazzeo, F. (2016). Drug abuse in elite athletes: Doping in sports. Sport Science, 9(2), 34-41.
[3] Petr, J (2006). Olympijské hry ve stínu genetiky, Lidové noviny
