Takže, nachádzame sa v období po olympijských hrách v Aténach 2004, na scéne máme revolučnú metódu zvyšujúcu výkon a skupinu po úspechu bažiacich športovcov ochotných spraviť čokoľvek.
Má to však jeden háčik, a tým je bezpečnosť a vedľajšie účinky. Od roku 1990 až do roku 2013 bolo génové inžinierstvo realizované pomerne jednoduchými metódami, ktoré český biológ prof. Jaroslav Petr na svojej prednáške prirovnal k streľbe naslepo z brokovnice na stodolu. Vďaka výraznej disperzii strely a veľkosti budovy môžeme stodolu zasiahnuť, no s rovnako veľkou šancou je možné napáchať škody v okolí.
Niečo podobné sa takto prihodilo lekárovi Alainovi Fisherovi liečiacemu deti s poruchou imunity, ktorý ich génovou terapiou z daného ochorenia vyliečil. Gén sa u malých pacientov dostal na nevhodné miesto a u tretiny odštartoval leukémiu [1].
Až prišiel rok 2013 a molekulárni mikrobiológovia vyvinuli metódu CRISPR – Cas 9 umožňujúcu takmer úplne presnú editáciu genetickej informácie. Túto metódu sme odkopírovali od baktérii, ktoré sa proti vírom chránia tak, že daný vír potrebujú rozstrihať na kúsky a v dedičnej informácii nájsť miesto, kde rezať. V praxi to umožňuje presné zacielenie na tú časť dedičnej informácie, ktorú chceme editovať, čo dovtedy nebolo možné, viď príklad so stodolou v predchádzajúcich riadkoch príspevku. To dnešným molekulárnym biológom umožňuje vykonávať úkony, ktoré ešte pred desiatimi rokmi patrili do sveta science fiction. Wikipédia však udáva, že CRISPR bol v roku 2018 Európskym súdnym dvorom v Luxemburgu postavený na úroveň genetickej modifikácie.
Píše sa rok 2013, na svete máme génový doping na čiernom zozname, k tomu metódu, ako ho viac-menej bezpečne realizovať, ale nemáme jednu vec. Nemáme schválenú žiadnu detekčnú techniku pre tento typ dopingu [2]. Tento stav pretrváva viac menej až do súčasnosti. Lopéz a kol. (2020) udávajú, že aktuálne máme prvých vhodných kandidátov na odhaľovanie týchto praktík. Takže už minimálne 7 rokov disponujeme celkom bezpečnou metódou génovej editácie umožňujúcej istý typ dopingu a až doteraz sme nemali možnosti ako ho odhaľovať. Z tejto perspektívy sú potom prísne kontroly antidopingových úradov smiešne a priestor k neprirodzenému zvyšovaniu výkonnosti obrovský. Machinácie so vzorkami moču v ruskom podaní sa javia ako stredoveké metódy a výrok Peťa Sagana z roku 2019 z prvej časti seriálu je tak trochu zvláštny.
Pri etických diskusiách o génovom dopingu nie je všetko tak jasné, ako sa na prvý pohľad zdá. Jeden z najpopulárnejších adeptov na génový doping je gén pre hormón erytropoetin známy pod skratkou EPO. V dokumentárnom filme Icarus ho mal Brian Fogel ordinovaný spolu s testosterónom. Ak športovec užíva EPO injekčne, je možné ho odhaliť, ak by podstúpil génovú terapiu editujúcu gén pre EPO, je to už o dosť ťažšie. Keď už sme pri tých etických diskusiách, tak EPO je možné zvyšovať aj legálne a to pobytom v riedkom vzduchu. Práve preto chodieva mnoho špičkových atlétov na sústredenia a prípravy do vyšších nadmorských výšok [3].
A teraz si to skúsme aplikovať na prostredie futbalovej ligy v štandardnej postkomunistickej krajine, kde si horná polovica ligy dokáže zafinancovať prípravu v Alpách a dolná nie. Jedná sa o férovú súťaž? Ako by sme sa na chudobnejšiu časť ligy pozerali, ak by tento deficit dohnali génovou terapiou?
Ďalším génovým prominentom je napríklad gén, ktorý reguluje funkciu myostatínu, hormónu obmedzujúceho rast svalov. Presne s jeho mutáciou sa narodil nemecký dráhový cyklista Robert Förstemann (na hlavnej fotke vpravo). V obvode stehna strčí Greipela do vrecka. Neviem, ako vyzerá jeho biologický pas, ale nič štandardné to asi nebude. Förstemann veselo súťaží, Wikipédia obsahuje dlhý zoznam jeho úspechov a nikomu nič neprekáža. Predstavte si, že aj iní cyklisti by podstúpili génovú terapiu, vďaka ktorej by získali rovnakú mutáciu. Nebola by súťaž férovejšia?
Ešte jeden letmý náhľad do budúcnosti. Genetická editácia je najefektívnejšia ešte v embryonálnom štádiu. Existuje teda reálna šanca, že fanatickí rodičia zaplatia svojmu budúcemu potomkovi génovú terapiu už tejto fáze života. Jedného dňa vyrastie a dostane sa na vrcholnú športovú úroveň. Má sa k nemu pristupovať ako k Robertovi Förstemannovi, alebo ako k dopingovému hriešnikovi? Aký by bol medzi nimi rozdiel?
Teraz náhľad do bližšej budúcnosti. Ak sa génová terapia stane bežne dostupnou liečebnou metódou, budú ju mať športovci aj v prípade potreby zakázanú? Podľa kódexu Svetovej antidopingovej agentúry sa látka alebo metóda klasifikuje ako doping v prípade, ak spĺňa dve z troch podmienok. Musí zvyšovať výkon, musí predstavovať zdravotné riziko pre športovca alebo musí byť v rozpore s duchom športu. Teraz si predstavme, že génový doping vďaka vylepšenej metóde CRISPR nebude predstavovať zdravotné riziko pre športovcov. Povestným „jablkom sváru“ ostane ťažko definovateľný duch športu.
Čo na to história?
Zabrúsme do histórie a spomeňme si na Chrisa Boardmana, ktorý na olympiáde v Barcelone vyhral preteky v dráhovej cyklistike aj vďaka neortodoxnému bicyklu značky Lotus. Táto inovácia umožnila športovcovi zvýšiť výkonnosť bez vedľajších efektov. Medzinárodná cyklistická federácia s tým evidentne nemala problém [4].
Nebolo toto olympijské zlato trochu v rozpore s duchom športu?
Pri čítaní odborných článkov zaoberajúcich sa športovou etikou a genetickým dopingom narážame na pozvoľný trend, ktorého cieľom je otvoriť diskusiu o nazeraní na génovú terapiu ako na druh dopingu. Čo ak by sme uspokojili ľudskú túžbu po posúvaní svojich možností génovou terapiou na rozdiel od užívania steroidov?
Prvýkrát v histórii ľudstva je človek v pozícii, kedy dokáže ovplyvňovať evolúciu. Práve šport je oblasť, v ktorej je vytvorený dopyt po výdobytkoch molekulárnej mikrobiológie a bolo by naivné sa domnievať, že doň nezasahujú a nebudú zasahovať. Prvýkrát v histórii môžu mať talent schovaný pod vhodnou genetickou mutáciou všetci a nie iba tí šťastnejší. Mne sa táto vízia celkom pozdáva. Čo vy na to?
Zdroje
[1] Petr, J (2006). Olympijské hry ve stínu genetiky, Lidové noviny
[2] Cantelmo, R. A., Da Silva, A. P., Mendes-Junior, C. T., & Dorta, D. J. (2019). Gene doping: Present and future. European Journal of Sport Science, 1-9.
[3] Petr, J. (2019). Genový doping blízký i vzdálený, Vesmír,98, 276.
[4] Negro, M., Marzullo, N., Caso, F., Calanni, L., & D’Antona, G. (2018). Opinion paper: scientific, philosophical and legal consideration of doping in sports. European journal of applied physiology, 118(4), 729-736.
