Keď sme boli deti, trávili sme vtedajšie letné prázdniny na potoku a kúpali sa v spáde alebo tzv. „baňuroch“. Nádherný, vzrušujúci, chladivý pocit z kúpania v potoku, v tieni stromov, ktoré ho lemovali a cez ktoré sa drali slnečné lúče, v trblietavom odraze v malých vlnkách. Leto v rokoch osemdesiatych.
Neskôr sme začali chodievať na 4km vzdialené prírodné kúpalisko Makovica. Partie pubertiakov. Busom alebo inokedy na bicykli. To už bola frajerina, keď tí starší z nás mali fungeľ nový vodičák.
V rámci pubertálnych prejavov sympatií zvykli chalani potápať dievčatá, alebo sa len tak predvádzať a násilne sa navzájom potápať medzi sebou. A mali z toho strašnú srandu.
NEZNÁŠALA SOM TO! Zrazu sa bez prípravy, bez nádychu ocitnúť pod vodou a bojovať o holý život s vyrehotaným testosterónom, ktorý nedbal na to, že tam dýcham vodu a trepem sa jak leklá ryba. Mala som chuť vraždiť. Vôbec nič vtipné ani zábavné na tom nebolo. Alebo mi možno zmysel pre humor chýba. Minimálne pre tento druh humoru určite.
A tu niekde som dospela k traume. K pocitu, že mať hlavu pod vodou rovná sa strachu a panike z nedostatku vzduchu . A bolo to. Neponáram odvtedy hlavu ani pri plávaní. Za ten svet nie.
Milujem vodu, kúpanie, more. Milujem si „ľahnúť“ na morskú hladinu a nechať sa ňou niesť bez akejkoľvek námahy, len sa tak vznášať na hladine ako olejová škvrna (hm, aká výstižná metafora 🙂 ). Ale rokúce roky som dobrovoľne hlavu pod hladinu nestrčila.
Pred nejakým časom mi mama doniesla pre deti šnorchel a dva kusy potápačských okuliarov po mojom bratovi. No moje nervy, mama si upratá a mne sa to tu bude váľať, až kým to nepoletí do smetí. Ibaže moje deti sa toho chytili a už druhé leto majú vstup do bazénu na dvore zásadne s okuliarmi a šnorchlom. No dobre no..
Toto leto som sedela na pláži a sledovala svojich synov ako sa bláznia v mori. Samozrejme s okuliarmi a šnorchlom. Pokúsili sa ma presvedčiť, aby som to skúsila tiež, alebo aby som sa aspoň pozrela cez okuliare. No ani panovi!! Že vraj uvidím rybky. No isteže, ja nechcem vidieť žiadne ryby! Nechcite odo mňa, aby som musela zadržať dych a strčiť nos do vody. Nie, nie, nič také! V ŽIADNOM PRÍPADE!! V podstate som ich aj obdivovala, že na to majú v detskom veku odvahu a že sa to dokázali „naučiť“.
Posledný deň pri mori bol však zlomový. Niečo mi preskočilo v hlave a vypýtala som si od nich okuliare. Úplne náhly spontánny popud predsa len to skúsiť. Chvíľu trvalo, kým som si zvykla na to, že musím dýchať len cez ústa a to, že sa nemôžem nadýchnuť nosom ma znova hádzalo do jemnej paniky. Natrénovala som si to s hlavou nad vodou, no bola som si istá, že pri ponore zavriem aj oči. Ale nezavrela som.
Tak som sa pustila na more s okuliarmi. Čo som videla, sa mi páčilo. Iný svet, miestami tajomný až temný. Začalo ma štvať, že stále musím vynárať hlavu kvôli nádychu. Tak som sa vrátila na breh a ozbíjala decká aj o šnorchel. Tu trvalo troška dlhšie nastaviť sa, asi až na piaty pokus sa mi podarilo sústrediť sa na dýchanie. A tak som ľahla na hladinu hlavou dole a znova sa vydala ďalej od brehu.
No čo vám poviem. Čo som sa v mladosti nenaučila, v štyridsiatke som našla. Nikdy nie je neskoro na nové výzvy a na prekonávanie vlastných zadubených strachov. A ak Pánbožko dá a dostanem sa k moru aj o rok, hneď prvý deň v prvom stánku si kúpim vlastné okuliare aj šnorchel.
Ružové….
