Slovenská reprezentácia miestami pripomína Lego – niekedy do seba zapadá a inokedy zas vôbec. Vitajte pri kritickejšom zhodnotení toho, čo pravdepodobne škodí a neprospieva nášmu národnému tímu. Pozdravujem takmer barážový kolektív.
1. Pretože tréner v istej miere môže za všetko a zároveň za nič. Slovensko angažovalo Pavla Hapala ako trénera so skúsenosťami na klubovej i reprezentačnej úrovni, ktorý mal skills s prácou so slovenskými junákmi. Za necelé dva roky odkoučoval Hapal 14 zápasov, pričom len šesťkrát z toho sme sa tešili z výhry, neviem no, nebarz. Zo začiatku sa javil dojmom, že prinesie nový vietor, no teraz je z toho znova ľahko čitateľná statická hra bez štipky rozdielovosti, na ktorú v našimi hráčmi určite máme.
2. Pretože vzájomný rešpekt je v kolektívnom či individuálnom športe absolútnou alfou aj omegou. Športovec by mal chovať rešpekt k spoluhráčom, trénerom a hlavne k súperovi, no treba rozlišovať zdravý rešpekt so strachom či dokonca podcenením opačnej strany. Na hre Slovákov je často vidno, že aj keď hráme proti papierovému outsiderovi, bojíme sa vytasiť zbrane a zatlačiť ho naplno. Na druhej strane, v tlaku robíme chyby a za chyby sa fakin platí bez rozdielu na to, či hráš proti Nemecku alebo Východnému Timoru.
Slovenský tím je plný vysokokvalitných hráčov, s ktorými síce nemusíme hneď vyhrať Majstrovstvá sveta, no určite by sa s nami malo počítať ako s účastníkom na záverečných turnajoch. Prečo? Lebo na to máme a viete ešte prečo? Lebo Robo Boženík. Veľakrát si však naši nevedia nastaviť zápasový mindset a potom to vyzerá, že hrajú bez dôrazu a len podľa toho, aký je momentálny stav.
3. Pretože zostava bojuje na ihrisku ako jeden organizmus. Spolu bránia aj útočia, tešia sa aj smútia. Ak ju však poskladáte so zavretými očami a s miernou protekčnou úchylkou, potom nič z toho. Kucka na krídle je ako Ronaldo v bráne, no čo je najväčší nonsens – posadenie najviac vyťažených hráčov. Ja viem, nemám právo do toho Hapalovi kecať už lem preto, že on za to zarába presne o 20 000 € mesačne viac ako ja. Ale kmooon, nebojme sa zmeny (Kollárová 18. partnerka, 2020). Dajme šancu hráčom, ktorí si ju zaslúžia a dajme ich hlavne hrať tam, kde to vedia.
4. Pretože tlak v hlavách športovcov môže spôsobiť explóziu dobrého, ale žiaľ aj toho zlého. Slovensko je malá krajina a pokiaľ na niečo v danej chvíli nenadávame, tým pádom to milujeme. Keď sa blíži dôležitý match, zvonku ide menej povzbudenia a viac negatívneho tlaku. Naši futbalisti sa tak možno niekedy aj zbytočne dostanú v hlavách do stavu, ktorý v konečnom dôsledku ovplyvní celkovú hru a teda aj výsledok.
5. Pretože málo konkurencie robí z boja o reprezentačný dres často len slabú exhibíciu. Pravdou je, že tréneri si u nás nemôžu vyberať zo 40-50 zodpovedajúcich hráčov, no to sa nedá prekryť tvrdením, že mnoho hráčov sa do Á-čka dostane ľahšou cestou, čo ovplyvňuje aj ich výkony. Z pohľadu na posledné zápasy reprezentácie je ľahko viditeľné, že existuje skupina hráčov, ktorá si je tak istá nomináciou, že sa v národnom tíme ani prakticky nemusí extra snažiť. A aj to môže byť jedným z hlavných kameňov úrazu, prečo sa našim nedarí udržať si úroveň.
V októbri nás čaká prvý barážový zápas proti Írsku a nielen redakcia BROsport.sk dúfa, že to našim futbalistom vyjde na výbornú.
Vivat dynamický a precízny futbal, držte sa, kolektív.
