Ahojte. Volám sa Martin, mám 21 rokov a študujem v Košiciach učiteľstvo v kombinácii história-geografia. V marci tohto roku došiel strašiak Covid, ktorý zasiahol a zmenil život nejednému človeku. Nebol som výnimkou.
Školy sa zavreli, prezenčná forma výučby sa zmenila na dištančnú a ja som mal aj napriek istým povinnostiam habadej času pre seba. Čo s tým? Začal som veľa športovať – behať. Nie žeby som bol dovtedy nejaké lenivé drevo (raz za čas som si vyšiel na bicykel), avšak za posledné roky som isto zlenivel. Prvé dni “corona time” som začal pravidelnejšie bicyklovať a čoraz častejšie som na cestách stretával bežcov. Avšak pri našom stretnutí okrem pozdravu v mojej hlave stále znela jedna veta: ,,Ach ako fajne, že nebehám, ale bicyklujem.” Pýtate sa teda, ako som sa dostal k behaniu?
Sranda je tá, že nemám vlastný bicykel… hah, no nemám. Chodím na bicykli môjho oca, avšak ten na ňom cestuje každý deň do práce. Z toho vyplýva, že som nemohol ísť na bike kedy som chcel. Jedného dňa sedím… čakám… čert to ber, idem si zabehať. Štyri kiláky po cca dvoch rokoch a ja cítim, že ešte trošku a potrebujem resuscitáciu. Okeeej budiš, zajtra to bude lepšie. Síce nebolo, avšak takto som si to opakoval deň za dňom a zhruba po dvoch týždňoch každodenného behu som zabehol tie isté 4 kiláky bez toho, aby som počas behu 4x zomrel. Skutočne som vládal.
S rastúcou ,,kondičkou” rástli nabehané kilometre a taktiež aj láska k behu. To, že korona mení a ovplyvňuje celý svet a spoločnosť sme všetci najviac pocítili na Veľkú noc. Zákaz navštevovania spôsobil to, že tohtoročná oblievačka nebola oblievačkou. Nesmútil som a vybral som sa na môj prvý dlhší beh. Popravde, bolo to prvýkrát, kedy som na Veľkonočný pondelok nedržal v rukách štamprlajs s páleným ale fľašu s ionťákom (hahah). Po hodine a šiestich minútach som zabehol mojich prvých 10 kilákov. Tempo na kilometer 5:58. Áno, čítaš dobre… 5:58. Celkom bieda, čo? Avšak v tom čase som sa cítil neskutočne šťastný, že som to vôbec dokázal. Prešiel marec, apríl, máj a ja som cítil ako rastie aj moja bežecká forma. Začal som beh brať ako formu relaxu, ktorá sa stala mojou neodmysliteľnou súčasťou dňa. Dokázal som pri ňom úplne vypnúť a po dobehnutí ma vždycky zaplavila hromada endorfínov. Ďalej som si začal všímať aj to, že aj po dlhých behoch moje telo nie je vôbec unavené. Skrátka, zamiloval som si beh.
Začiatkom leta som začal pravidelne behávať 40-50 kilákov za týždeň a z času načas som nabúchal aj nejaké tie výškové metre na Čergove. Korona mi zobrala každoročnú brigádu v Nemecku a možnosť lepšie si zarobiť, ale dala mi príležitosť viac behať. Prijal som to a mojím cieľom a motiváciou bolo zabehnúť súťažný polmaratón.
Beh ma naučil aj istej zodpovednosti. Niekedy bolo bežné, že som si v piatok s partiou vybehol na pár pív a viete, ako to dopadlo. Avšak ak som chcel naplno trénovať a neustále sa zlepšovať, takéto piatky museli nadobro skončiť. Preto som namiesto večerného mesta presedlal na večerný beh. Priznám sa, že niekedy som neodolal, ale na druhý deň som si to pri behu dal riadne vyžrať. Taktiež som prestal byť lenivý a pohodlný. Všade kde sa to dalo som šiel behom, nie autom. Ako bonus k tomu, že behám, som zhodil aj niekoľko kíl navyše, čo sa prejavilo aj na mojom behu. Cítil som sa každým týždňom silnejší, rýchlejší a chuť behať viac sa stále zväčšovala. Koncom augusta sa môj cieľ zabehnúť polmaratón zmenil na zabehnúť polmaratón pod dve hodiny.
Deň D
Po pol roku behania a poctivej prípravy nastal deň D a ja som sa postavil na štart prešovského polmaratónu. V kútiku duše som dúfal v čas 1:50:00.
Prásk… a je odštartované. Najdôležitejších 21 kilákov v tomto roku predo mnou. Slnko príjemne hreje, atmosféra je super a najdôležitejšie je to, že moje nohy idú skvele. Pozerám na hodinky, ktoré mi práve oznámili métu 10 kilometrov. Čas 43:58. Moja najrýchlejšia desiatka odkedy behám. Vyžmýkam do seba energetický gél a zrýchľujem. Nechávam za sebou bežca za bežcom. Každým kilometrom sa mi beží lepšie a lepšie. Začínam si uvedomovať, že finálny čas môže byť skutočne skvelý. Predo mnou posledný kilometer, v ktorom zo seba dávam úplne všetko. V samotnom závere obieham štvorčlennú skupinu a pred sebou už vidím cieľový červený koberec. A je to. Práve som úspešne dobehol môj prvý súťažný polmaratón. Pocity sú neskutočné. Všetka tá drina sa oplatila. Výsledný čas – 1:33:00 … Ešte raz pozriem na hodinky, či vidím naozaj dobre… 1:33:00. Tempo na kilometer – 4:26. Pamätáte si ešte na moju prvú desiatku?
Preberám účastnícku medailu, cieľový balíček a spokojný sa vraciam domov, že som dokázal čo som si zaumienil. Večer pozriem výsledky (34-tý z 308 pretekárov) a idem na jedno zaslúžené orosené.
Všetko zlé je na niečo dobré. Aj keď korona narobila veľa neplechy a skazila ľuďom mnohé plány, mne osobne dala možnosť behať. Chuť behať mám po každom behu väčšiu a väčšiu a ktovie, možno jedného dňa napíšem článok o tom, ako som zabehol maratón. Všetko však potrebuje čas a veľa veľa tréningu. Je fajn mať nejaké tie ciele, preto tým ďalším je ukončiť leto mojím najdlhším behom – tridsiatkou. Tak držte prsty!
Športu zdar priatelia! 🙂
Autor: Martin Geralský
