Po troch rokoch v akadémii Legie Varšava sa vrátil na Slovensko, kde vystriedal viacero druholigových klubov. Dnes je Marko Lukáč hráčom Partizána Bardejov a tiež trénerom mladých futbalových nádejí. Vítam kolektív pri ďalšej časti obľúbeného seriálu šiestich otázok.
Každý nielen športový príbeh má nejaký začiatok. Aký je ten tvoj?
Môj futbalový príbeh mal približne rovnaký začiatok, ako u všetkých mladých chlapcov. Začal na sídlisku, kde som sa každý deň zlepšoval, až kým moji rodičia uznali, že by bolo dobré prihlásiť ma do miestneho klubu, vtedy to bol BŠK Bardejov. Prešiel som si tam skoro všetkými mládežníckymi kategóriami a mal som tam aj viacero trénerov, pričom každý z nich mi niečo dal.
V mladom veku si sa presunul do akadémie Legie Varšava. Ako sa vlastne mladíkovi z Bardejova naskytne takáto príležitosť? Opíš, prosím, v skratke, ako vyzeral tvoj deň z pozície člena akadémie varšavského celku.
Ako pätnásťročný som už hrával za starších dorastencov. Pamätám si, že na jednom zo zápasov v Bratislave sa na mňa boli pozrieť skauti z Legie Varšava a hneď ma pozvali na týždennú skúšku do metropoly Poľska. Tam som uspel a ponúkli mi zmluvu. Tak som vo veku 16 rokov ako mamkin synáčik odišiel do sveta a rovno do trojmiliónového mesta bez rodičov či kamarátov. Neovládal som absolútne jazyk a na mieste mi bolo povedané, že musím chodiť aj do školy, keďže v akadémii to mal tak nastavené. Čiže pre mladého tínedžera tesne po puberte úplná pohodička (smiech).
Môj deň vyzeral tak, že o 6 ráno budíček, o 8:30 tréning a od 12:00 škola. Netradičné na slovenské pomery bolo aj známkovanie v škole, ktoré majú Poliaci naopak. Takže som bol jednotkár keďže 5-ka bola najlepšia. Ale nie, žartujem, mal som lepšie známky. Vďaka škole vlastne ovládam poľský jazyk na 99%. Čo sa týka futbalu, akadémia Legie Varšava je najväčšia v strednej Európe a bolo to vidieť. Podmienky boli viac než profesionálne. Pôsobenie tam mi dalo veľa nielen po mentálnej stránke, ale samozrejme aj po futbalovej.
Tri roky v Poľsku a následne späť na Slovensko. Nepovažoval si v tej dobe návrat za krok dozadu?
Veľa ľudí to možno bralo ako krok späť, ale ja sa v živote snažím pozerať na všetko pozitívne. V akadémii Legie bolo takých hráčov ako ja asi 70 až 100. Bohužiaľ sa mi nepodarilo presadiť do A-tímu a bolo viac faktorov, prečo tomu tak bolo. Keď mi skončila zmluva, musel som riešiť svoju budúcnosť a potreboval som sa presadiť do seniorského futbalu. Jediná konkrétna ponuka mi vtedy prišla z prvého tímu Podbrezovej, tak som ju prijal a vrátil sa na Slovensko.
Neskôr si teda hrával v Podbrezovej, tak v Liptovskom Mikuláši, Ružinej, Poprade, Zvolene, Pohroní a od februára si hráčom materského Partizána Bardejov. Čo bolo primárnym dôvodom pomerne častého striedania angažmánov?
Usadil som sa v druhej slovenskej lige. Prešiel som si viacerými klubmi, pričom v niektorých sa mi darilo viac a v niektorých menej. Napríklad v Poprade sa mi prvé dva roky celkom darilo, bol som zdravý a v dvoch sezónach v druhej lige som dal dokopy 20 gólov.
Problémy mi ale robili zranenia. Napríklad v Pohroní som si hneď v prvý deň zlomil nohu, čakala a operácia a rok bez futbalu. Myslel som si, že sa už nevrátim do futbalového kolotoča, no vďaka svojej rodine, priateľke Viktórii ale aj vďaka sebe som späť! Som veľmi rád, že som teraz doma v Bardejove, tu som vyrastal a tu je môj domov.
V Bardejove plníš okrem pozície hráča aj funkciu trénera mládeže. Je trénerstvo cesta, ktorej sa chceš postupne venovať naplno?
Už ako malý som si vybral svoju cestu a ňou je futbal. Dá sa povedať, že je to aj môj životný štýl a aj preto pozerám, čo budem robiť po kariére aktívneho hráča. Preto sa venujem mladým ako tréner. V Bardejove som dostal možnosť trénovať kategóriu U15 starších žiakov, kde som asistent trénera. Doteraz som trénoval len prípravky v Poprade a Liptovskom Mikuláši. Chcem sa tomu venovať naplno, baví ma to a som rád, že môžem svoje skúsenosti posunúť ďalej.
Čo by si dnes povedal svojmu o 10 rokov mladšiemu ja?
Čo by som odkázal svojmu o 10 rokov mladšiemu ja? Asi by som mu v prvom rade poďakoval za to, že môžem teraz vďaka nemu robiť tento rozhovor (smiech)… Ale nie, paradoxne mám presne o 10 rokov mladšieho bratranca Nikolasa, s ktorým trénujem aj individuálne. Hráva za bardejovský starší dorast a preto to odkážem radšej jemu a ostane to medzi nami.
Marko, ďakujeme za odpovede a prajeme len to najlepšie nielen v športovom ale aj osobnom živote.
