S príchodom konca roka zvykne človek tak nejako automaticky a spontánne daný rok bilancovať. A že bol rok 2020 pre nás všetkých „iný“, o tom hádam netreba diskutovať.
Vtipy o tom, že keby sme na Silvestra boli tušili, na aký rok si pripíjame, tak by sme šmarili pohár s bublinkami o zem, sú celkom výstižné. Keby som ho mala zhodnotiť jedným slovom, bolo by to asi slovo BLBÝ.
Vstúpila nám do životov a narobila hurikán. Pandémia.
Malo by to byť tak, že treba na všetkom hľadať niečo pekné, pozitívne (len preboha nie covid-test). S vierou a nádejou, že to už dlho nepotrvá, že nastanú znova lepšie časy a skončí táto „doba rúšková“, netreba zabúdať aj na vďačnosť za to, že aspoň v lete si korona dala trocha pohov a dala nám vydýchnuť a v jej prípade aj nadýchnuť sa bez rúšok.
Keďže som prudko letný človek, čo miluje leto a more každou svojou bunkou, hneď som chcela využiť situáciu a stráviť pri mori aspoň pár dní. Roky som bola verná Bulharsku, lenže v lete 2020 sa Bulharsko nachádzalo na zozname červených krajín a tak pri výbere z krajín zelených prišlo na rad Chorvátsko – v mojom prípade prvý raz v živote. A aj keď to možno bol trocha risk, dnes konštatujem, že v žiadnom prípade neľutujem. Pri dodržiavaní opatrení bola šanca 1:1 chytiť „to“ tam alebo tu.
Necestujem veľa, aj keď by som rada, ale jedným z mojich cestovateľských snov boli aj Plitvické jazerá. A keďže som sa konečne dostala do Chorvátska, rozhodne som ich nemohla obísť. Po ceste domov som si tento sen splnila.
Kto ešte nebol, určite choďte, keď sa bude dať znova bezpečne cestovať. Vidieť Plitvické jazerá a vodopády je mimoriadny a nezabudnuteľný zážitok.
Vzhľadom na to, že sme si na tento výlet nechali celý jeden deň, vybrali sme si trasu H. Trasa H je dlhá 8900 m a prejsť ju trvá 4-6 hodín.
Krátkou jazdou nás autobus vyviezol do hornej časti národného parku, kde sme vykročili na túru po Horných jazerách smerom dolu k jazeru Kozjak. Táto horná časť bola síce krásna a bohatá na vodopády, no pravdupovediac bola som z nej troška sklamaná. Očakávala som viac.
Avšak to, čo som videla túrou cez kaňon Dolné jazerá, to asi ani neviem slovom opísať. Nádherná azúrovo modrá voda v početných jazerách. Niečo také som nikdy predtým nevidela. Plitvická modrá. Neuveriteľná modrá.
Práve v dolnej časti národného parku sa nachádza aj jazero s jaskyňou z filmu Poklad na striebornom jazere s legendárnou postavou Winnetoua, ktorému Plitvické jazerá vďačia za slávu svetového rozmeru.
Koniec háčkovej trasy korunuje Veľký vodopád. Majestátny a mohutný. Potom chodníček stúpa hore a kým turista príde na koniec tejto úchvatnej túry, ponúkne mu trasa ešte nádherné výhľady na tú krásu zhora.
Mínusy: Ja nechcem mudrovať , lebo neviem (a nechce sa mi googliť),do akej miery môže v národnom parku zasahovať ľudská ruka s krovinorezom, ale môj subjektívny dojem je taký, že troška úpravy by nezaškodilo. Vstupné do Národného parku Plitvické jazerá nie je práve najnižšie a tak turista právom očakáva troška upravenejší terén kvôli lepším výhľadom. Vysoká tráva, či čo to bolo, ktorá miestami z oboch strán lemuje drevený chodníček, či stromy, čo sa skláňajú až nad vodu a tak bránia mnohým pekným výhľadom. Pred jaskyňou s pokladom na Striebornom jazere stojí strom zelený a zakrýva ju minimálne do polovice.
No tento môj negatívny postreh je len takou malou mútnou kvapkou v celkovom dojme a zážitku a rozhodne odporúčam túto azúrovo modrú turistiku v Národnom parku Plitvické jazerá zažiť.
Úžasných 6 hodín, takmer 9 km a 18 000 krokov s nádhernými výhľadmi uplynuli ako voda. Spomienky a plný mobil fotiek sú pripomienkou toho, že letné zážitky 2020 sú asi pre mnohých z nás, aspoň pre mňa určite, takým svetlým bodom tohto divného roka.
Musíme vydržať a ostáva nám len veriť, že nadchádzajúci rok už bude lepší. Nech ma Pán Boh vyslyší…
