Ak sa ma opýtate, či sa dá hrať futbal v decembri, odpoviem vám – a prečo nie?
Slnečné, no jemne mrazivé popoludnie. Krpcom prideľujem mikiny, zateplené nohavice, čiapky, šály a bundy. Joj, jasné, ešte topánky a rukavice a poďho von. Zima je bez snehu, ale aspoň sa prejdeme. hm.
Dcérka zbehne po svoju najlepšiu kamarátku a vo štvorici zastaneme pri obecnom multifunkčnom ihrisku. Po chvíli prichádzajú starší chlapci. Sú traja a idú hrať ten svoj podivný futbal pre troch, ktorý, ako mi prezradia, nazývajú „ricaná“, lebo ten, kto prehrá, dostane loptou na pozadie.
Keď trojicu mládencov zunuje ricaná, jeden z nich sa otočí ku mne.
„Nechcete si zahrať futbal…?“
Že sa pýtaš…!
Odkladám prebytočné veci z vrecka. Chalani sa dohodli, že jeden z nich (samozrejme, že ten, čo predtým prehral ricanú) bude hrať s nami. Nemám námietky. Môj junior sa vo vlastnom záujme schová za bránku, jeho sestra stepuje v nej. Ešte minulý mesiac som ju v tej bránke kryla vlastným telom, ale teraz udivene sledujem, ako sa obetavo hádže do striel. Iste, pár deloviek pustila, ale šesťročné dievčatko sa nemôže rovnať s vysokým teenagerom, ktorý s vervou ohrozuje našu bránku. Najväčšia komédia je v tom, že dcérka sa počas futbalu ešte aj hrá na slepicu a jačí, že sme jej vzali vajce (to akože loptu).
Hovorí sa, že cvik robí majstra. A nechcem sa chváliť, no od poslednej akcie tohto typu som akási dravejšia. Púšťam sa do osobných súbojov o loptu, nevadí mi ani mrazivý vzduch. Jednu nebezpečnú strelu na bránku zlikviduje moje (po sviatkoch nakysnuté) pozadie.
O pol štvrtej mi volá manžel. Haló, láska, teraz nemôžem, hráme futbal… že kedy prídeme domov? A čo ja viem, až sa zotmie… musím bežať, ahoj…!
Zložím skôr, ako som sa stihla poriadne rozlúčiť, lebo dcérka opäť jačí – moje vajceeee!
Umelý povrch na ihrisku sa brutálne šmýka. Dcérka sa vyvalila paprčami navrch, no pod hrubou bundou nič necíti. Ja som prežila jeden frajerský sklz, po ktorom zbežne kontrolujem stav mojich nohavíc. Sú celé, kolená budú tiež. Len horšie s chodidlami. Samozrejme, že som vzala „kostolové“ čižmy a omrzli mi prsty. Nevadí, kým som obutá, neodpadnú…
Niečo po štvrtej popoludní za stavu 15:11 pre nás ukončujem zápas, pretože synátor už chce ísť domov. Ešte jedno víťazné selfíčko s chalanmi.
Zotmelo sa, pred obecným úradom svieti stromček. Kým prídeme domov, hovorím si, že takýto vianočný futbal som naozaj nečakala… ale bola to najpríjemnejšia vec z celého víkendu.
