Niekedy najväčšie a najbohatšie mesto celej Latinskej Ameriky (v 17. st. malo skoro 200-tisíc obyvateľov), a to kvôli nevyčerpateľne vyzerajúcim zásobám striebra v okolitých baniach. Dnes patrí Potosi k veľmi zaujímavým zastávkam na „gringo cestách“ Južnou Amerikou.
Prechádzka rušnými, ľuďmi a farbami sýtymi ulicami koloniálneho mesta je zážitok sám o sebe. Jediná (pre nás) zaťažkávajúca okolnosť je jeho nadmorská výška; 4066 m.n.m. ho robí najvyššie položeným mestom na svete. Po rannom kafíčku a jablčnej štrúdli sme absolvovali prvé prebehnutie mestom a neskôr 4-hodinovú túru do Potosi bane – Cerro Rico. I ked niekdajšie striebro vystriedala dnešná ťažba zinku, olova a iných menej drahých nerastov, do bane stále za prácou prichádza skoro 10-tisíc baníkov. V meste práce na výber moc nie je a priemerný mesačný plat sa pohybuje okolo 70 €.
V bani, i keď v neskutočne náročných podmienkach, ktoré sa od doby koloniálnej skoro vôbec nezmenili, baníci vedia (aj 15+ hodinovými šiftami) v priemere zarobiť aj 200-250 euro mesačne. Podmienky sú príšerné. Bezpečnostné mechanizmy či rescue čaty neexistujú žiadne. Všetci makajú ako ich otcovia a otcovia ich otcov naučili, aby si tak zabezpečovali maximálnu možnú bezpečnosť. Napriek tomu tu mesačne stále zomrie zopár ľudí; či už kvôli nešťastiu alebo dýchaniu pure CO-čka v najnižších podlažiach bane.
Po dvoch hodinách v bani sme boli super radi, že padáme na čerstvý vzduch. Vstup do Cerro Rico nás uvítal nadmorskou výškou 4300 m a už po polhodke nás obmýval pot z 30-35 °C vyhriatych chodieb labyrintu. Gumené boty sú miestami takmer po okraj v bahennej vode a hlavu obíjam (hlavne ja, Branko je nižší ) o rôzne neupravený strop. Statočná potnička, dýchanie „vzduchu“ s výparmi všemožných nerastov a prachu, po väčšine času chôdza v skrčenej polohe, na pár spotoch sa plazíme po štyroch… Zážitok masakrálny, no cítime sa vyšťavení a vidíme sa už na pive.
V takýchto podmienkach tu ľudia makajú, žujú celé dni coca listy, aby nemuseli obedovať a prekonali ľahšie únavu. Keďže každý robí sám na seba a stále dúfa, že objaví zatiaľ neobjavený strieborný dol, vidíte tu kopať i chlapcov vo veku 12-15 rokov, ktorých tu najskôr do práce zapriahol chudobný otec. Baníci sa dožívajú zhruba 45 rokov a mnoho z nich zomiera do 10tich od „upísania sa“ tomuto pracovnému pomeru.
Počas koloniálnych čias (1545-1825) tu kvôli ukrutným podmienkam súvisiacim s baníctvom zahynulo vyše 8 miliónov (!) otrokov – hlavne Afričanov a domorodých Bolívijčanov. Nikto nevie povedať, koľko striebra sa zo Cerro Rico za 4 produktívne storočia vyťažilo. Jedna populárna španielska chvastačka však tvrdí, že Španieli by mohli vybudovať most zo striebra z Bolívie až domov, a ostalo by im ešte stále dosť na to, aby ho po ňom prenášali…
Kvôli bohatej a tragickej histórii mesta Potosi a jeho koloniálnej architektúre ho v r. 1987 UNESCO uznalo za naše Kultúrne dedičstvo.
Zdroj: triper.sk
