Polokrasenkový bardejovský deň sa v Regetovke už rutinne mení na malý stalingradský fujak, ono ten Adolf stopro vedel, čom to na tom ruskom východe nakoniec nedal.
Výstup hore mi mrazom okusáva všetky prsty na pravačke a už dole šepká skoro presne to, čo moja stišicena mamka včera – „nigdze nehoc“. Nohy sa tratia najprv v hebunkom snehovom páperí, aby sa hneď nato hlboko preborili do ľadovej škrupiny, hladno pritom odopínajúcej voľne nastavené spodné klipsy na oboch lyžiarkach.
Ísť do hôr a myslieť na Boha je vraj lepšie, ako ísť do kostola a myslieť na lyže. Spomeniem si na Boba. Super človek, vzorný otec, manžel, kamoš, pracant, rybár, suchohumorista. Na polostaré kolená začal dokonca študovať teológiu. Leží už siedmy deň, čísla na teplomeri nechcú padať pod 38, 39. Najťažšie noci v živote. Spomeniem si na mladého Miku. Nedávno behal u nás po škole ako študent. Basketbalista. Poznáte, taký typický, večne vysmiaty fenotyp. Dnes má borec 30 rokov. Lekár. Pracuje na kovidovom oddelení. A leží na pľúcnej ventilácii… Ďalší, ktorému vzdávam úctu a v plnej pokore venujem udýchaný otčenáš. Spomeniem si na bardejovských saleziánov, ktorí namiesto omší v kostole slúžia tú skutočnú. Dobrovoľnú. V miestnej nemocnici. Len tak. Lebo pochopili, o čom je život. Keď to skončí, všetkým pôjdem v jeden slnečný deň s radosťou potriasť pravicou.
Pod vrcholom vypľúvam pomyselnú kravatu a konečne pochopím, prečo nás ten Braňo rozdelil na tých do 55 a nad. A keď zistím, že som prvýkrát v živote zabudol dole pri ruksaku palice /?!/, sľubujem na diaľku Vladovi Hajdu, že sa mu už nikdy nebudem smiať… (Johny, co ty nato bratm?)
Jazdu dole dávam v alternujúcom štýle hurkár-saček s mlikom, ani nie tak pre tie palice, ako skôr rozsypané kryštály ľadu podo mnou, na ktorých sa mi nohy rozliezajú rýchlejšie jag Plačkovej v storke. Nepamätám, kedy som sa viac tešil z Rege domov jag dnes. Uch.
Stále platí staré heslo môjho brašku Mareka – jeden menej vydarený deň na lyžiach je vždy lepší ako dva super vydarené v robote. Aj keď mi to v tých chmeľovských závejoch odkvapkávajúc v Mazde na ceste domov už neprišlo až také funny. Sorry, bro. 🙂
Držte sa a doregetovkovania, kamaraci.
