To, že futbal na Slovensku má množstvo nedostatkov, je fakt. Otázka teda znie, prečo sa to deje a ako z toho možno vykľučkovať. V najnovšej časti seriálu 5 pretože sa hádzaním hrachu o stenu pokúsime prísť na to, čo brzdí slovenský futbal najviac.
Pretože mnohí žijú v predstave, že všetko zahraničné je automaticky lepšie. Ale moment. Keby že sa koná pochod za futbalovú integráciu, kráčam v prvom rade s transparentom nad hlavou. Tu nejde o prehnaný nacionalizmus či o nezáujem hráčov/trénerov zo zahraničia. Tu ide o jednoduchý fakt. Do slovenského chichi futbalu nie je nutnosť privádzať hráčov či trénerov z krajín, kde ani nevedia, že nejaké Slovensko existuje. A všimol som si, že v druhej lige na to stavajú najmä kluby, ktoré sa nenachádzajú v práve najjasnejšej finančnej situácii. Nie sme Premier League ani Bundesliga. Potrebujeme povzbudiť domáci šport, nie nasilu zbierať mená, čo pred xy rokmi strávili pol v akadémii jedného zo zvučných európskych klubov.
Pretože sa často obchádza mládež. V našom sputnikovskom štáte by som kluby, ktoré sa poctivo starajú o progres futbalových nádejí a fungujú v systéme zdravej futbalovej politiky, narátal na jednej ruke. Aj to som už prehnal. Určite má každý z nás vo svojom okolí prípad, že mladý mal potenciál aj chuť hrať, no prirodzenou cestou nezáujmu klubu a nemožného presunu do prvých tímov sťaby boli naše druholigové celky Barcelona, sa museli stotožniť pri tom lepšom prípade s hrou niekde na dzedzine, v tom horšom s koncom kariéry. Čo ale čakať, keď vo vedeniach klubov sedia často páni, ktorí boli za zenitom už pred revolúciou. Škoda. Ale naša.
Problém je prirodzene aj faktor peňazí. Pretože vidina veľkých peňazí znamená na Slovensku toľko, čo na Sahare pojazdná studňa so slnečníkom a ventilátorom. Prípady, že príde bohatý investor a začne sa žiť vo veľkom, sa tu dejú pomerne často. Majitelia či najvyšší funkcionári slovenských futbalových klubov majú prirodzene záujem o udržanie klubu nad vodou, no často sa dohodami s nepreverenými bizňismenmi ešte viac potopia. Ale ja viem, štátny rozpočet so športom dlhodobo nepočíta a komu sa chce investovať do futbalu, keď sa na to často ani nedá pozerať. Česť a klobúk dole všetkým, ktorí investujú len preto, lebo veria a dúfajú. Verím a dúfam s vami!
Pretože nie je možné mať v očiach svetový futbal a zároveň neovládať ani základy globálnej prestupovej politiky. Presne ako aj pri predošlom príklade, aj v tejto sfére by sme na Slovensku našli len zopár schopných klubov, ktorých vedenia sú stotožnené s prestupovým mechanizmom a tiež s akýmsi potravinovým reťazcom. Aj tieto vyspelé kluby však trpia prirodzenou silou konkurencie. Je normálne, že každý hráč chce skúsiť zahraničný angažmán. Popravde, šance na akékoľvek uchytenie a slušnú kariéru sa odchodom zo slovenskej ligy určite len násobia. Viaceré kluby však rozmýšľajú takpovediac po slovensky, viď čo je moje, nedám nikomu. Treba myslieť na to, že ak kluby zároveň bedákajú o nedostatok financií, práve predaje a dobrá spolupráca so zahraničím je jednou z najistejších ciest dlhodobej stability.
Pretože zmena musí prísť od najväčšieho stola. Staré pravidlo od drienovských mystikov hovorí, že každý valal (čítaj dedina) musí mať kostol, krčmu a futbalové ihrisko. 2 z 3 je skoro vždy prítomné. Ale povedal by som skôr na 1,5/3. Lebo to, čo niektoré obce nazývajú ihriskom, by v západnom svete nevyužili ani na posadenie zemiakov. Chýba podpora zhora. A chýbajú ľudia, ktorí chcú robiť poctivý futbalový progres. Alebo sa stavajú umelé trávniky, ktoré napokon nespĺňanú ani požiadavky slovenskej druhej ligy. A to je už čo povedať, kolektív. Alebo postavíte štadión predražený jak cigánska na jarmoku a potom rok čakáte na licenciu od UEFA. Go drunk, you are home.
Mohol by som pokračovať? Možno. Nejeden bio raw vegan batikovaný zástanca by vám povedal, že začať treba vždy od seba. A s touto prehnane motivačnou správou sa s vami na dnes lúčim. Ostávajme zdraví, kolektív.
Okej, kvízovka na záver. Čo večer zaťahujú a ráno vyťahujú obyvatelia regiónu z južného Španielska? Presne tak, Andalúzie.
