Útočník klubu Crystal Palace Wilfried Zaha pred niekoľkými dňami poriadne rozvíril hladiny futbalových vôd. Nie pre krkolomný gól, no pre úplne jednoduchú vec, zdanlivo vôbec nesúvisiacu so športom – že si pred zápasom odmietol kľaknúť.
Kľakanie pred športovými podujatiami súvisí s iniciatívou Black Lives Matter (BLM). Vznikla ešte v roku 2013 v USA ako občianske hnutie, protestujúce proti policajnej brutalite a rasovej nespravodlivosti. Po kontroverznej smrti Georga Floyda (tento mnohonásobne odsúdený drogový díler a násilník zomrel počas policajného zásahu) sa toto hnutie masovo rozšírilo a jedným z jeho prejavov je práve pokľaknutie pred športovými zápasmi.
Wilfried Zaha je tmavej pleti. Jeho odmietnutie tohto gesta je preto zvláštne. Sám to odôvodnil tým, že „len pokľaknutie“ samo o sebe nemá zmysel, že sa z neho stala rutina pred zápasom. A že on sám chce vidieť skutočné činy a nie len gestá.
Hm, pochopiteľné. Teoreticky. Keby bol pán Zaha beloch, už by ho pre jeho postoj zrejme zlynčovali. A to je celý problém.
Buďme teraz úprimní a zhrňme si fakty. Celé dejiny ľudstva sú o rasovej a národnostnej neznášanlivosti, či si to chceme priznať alebo nie. Všetky veľké ríše staroveku, stredoveku i novoveku dobýjali okolité územia, zotročovali tamojších obyvateľov a neraz sa považovali za niečo „viac“ ako boli ich susedia. A pretože „biela“ rasa bola v mnohom technicky vyspelejšia ako „čierna“, viedlo to k neslávne známemu obchodu s otrokmi a porušovaniu základných ľudských práv.
Čisto teoreticky bolo otroctvo v USA zrušené ešte v roku 1865 a o sto rokov neskôr, po iniciatíve mierových aktivistov ako bol Martin Luther King boli „čierni“ oficiálne zrovnoprávnení s „bielymi“. Teoreticky.
Problém nastal v tom, že ľudia si často neuvedomujú, že so slobodou prichádza zodpovednosť. (aj preto to na Slovensku v 90. rokoch vyzeralo ako na Sicílii) Podľa voľne dostupných štatistík je v USA ročne spáchaných približne 10 000 000 zločinov. Asi sedem miliónov pripadá na „bielych“, necelé tri milióny na „čiernych“ a len zlomok na aziatov a pôvodných obyvateľov. No pokiaľ sa pozrieme na rasovú štatistiku, všimneme si, že „čierni“ tvoria len asi 13,5% populácie USA. Percentuálne zastúpenie zločincov je medzi „čiernymi“ oveľa vyššie ako medzi „bielymi“, „žltými“ či „červenými“.
Nechcem teraz vyznieť ako rasistka. Som presvedčená o tom, že v každom národe, každej rase, každom vierovyznaní sú dobrí aj zlí ľudia. Lenže iniciatíva BLM sa zvrhla na glorifikovanie jedinej rasy, ktorá je postavená do úlohy „obete“, a to aj napriek tomu, že je oveľa viac útokov „čiernych“ na „bielych“ ako naopak.
V jednom musím s pánom Zahom súhlasiť: kľakanie pred zápasmi je prázdne gesto. Pre mňa osobne navyše nelogické. Ak si BLM nárokuje na prejav úcty pre roky porušovania ich práv, potom by sme mali kľakať aj kvôli hladujúcemu Jemenu, kvôli prenasledovaným kresťanom od čias Nera až po súčasný Afganistan, pre deti usmrtené pri potratoch, pre obete genocíd (a nie, nehovorím len o holokauste za druhej svetovej vojny)…
Krátko po BLM vznikla iniciatíva All lives matter, ktorá sa však nestretla s podporou – keďže v súčasnosti je „in“ podporovať BLM. A tak paradoxne, iniciatíva, ktorá mala byť občianskou aktivitou proti rasizmu, sa stala katalyzátorom iného rasizmu, opačného.
Kľakanie pred zápasmi nebude mať reálny zmysel, kým sa k sebe budeme správať ako hovädá. Pretože záleží na všetkých životoch.
Ako hovorí fyzikálny vtip: you matter, or you energy.
