Minule som v Živote čítal, že článok čo nenapíšeš v júni, akoby si na august nechal. Môže byť. Usádzam kolektív pri druhom príbehu spoza pedálov a dvoch kolies.
Keď sa prenesiem len o tých couple of mesiacov dozadu, počasie aj situácia mi skoro na dennej báze podávala také tie myšlienky typu… heeej, Timooo, kúpili sme bike, nebuc somar a choď kus popedálovať. Rozkaz, svedomie.
Štátnica z nemeckých záležitostí mala byť blitzkriegom na moju nepripravenosť, ale na moje potešenie z toho bolo vylodenie v Normandii. V ten istý deň sadám na bike a pri luxusnej bardejovskej reštaurácii všetkých namakancov i podnykateľoch sa stretávam s Markom. Keď sa teda pohneme od Sabaraky, upozorňujem dlhoročného kamaráta, že na bike som asi jak Elon na Twitteri… nevypočítateľný.
Marko, známy v bike komunite hlavne za dostatok odvahy a nedostatok strachu, ma berie cez Mníchač a Čerešňu k trailom. „To taký pohodka, ako ja pôjdem rýchlejšie ale dáš ho jasné,“ dodnes si pamätám jeho vtedajšie slová. Ako poviem vám, robota parádna. Som rád, že sa tu pre nadšencov tohto športu robí viac než si vedenia mesta zaslúži. Klobúkom dole komunita.
Priebeh zjazdu zhoradolou bol taký, že keby to prirovnám k pilotom, ta Marko je ten skúsený řidič Airbusu a ja som ten, čo prišiel perši deň do hangáru pokukac /popozerať/ že co abo jak. Zatiaľ čo kolega si ladne skákal cez dobre naštudované úseky trate, mňa stihol v prudšom kopci vysadiť zo sedla vlastný bajk. Ďakujem pekne.
Ale zážitok priatelia. Cestovná agentúra Timove vystrašené brzdy dáva 11/10. Ďakujem kolegovi za guide.
Keď sa vás nabudúce po cviklotúre opýta pani hlavná, že či malé abo veľké… odpovedzte, že hej hej, moože byť.
Dopedálovania, kolektív.
