Druhý deň za sebou točím budík na 5:06. Oči oslepené obrazovkou držím na 20 sekúnd zavreté a ticho sa pýtam, prečo radšej nespím. Veď si vraj tie góly pozriem zo záznamu. Lenže ja hokej milujem a tak to dnes cítim. Olympiáda s našimi srdciarmi sa neopakuje veľakrát za život.
Americký kolotoč zadarmo, úvod ako sa dal čakať. Slafkovský, chlapčisko z Košíc, triafa ale zas k tyči a môj adrenalín dáva definitívnu facku ospalosti. Sedemdesiat sekúnd 5 na 3, asi je koniec. Americkí chlapci z univerzít, jeden z hlavných zdrojov pre slávnu NHL, sú rýchli ako pstruhy v bystrine, najrýchlejšia hra na ľudských nohách potvrdzuje svoju mágiu. 6 na 5, toto je hádam zázrak, Podkonický i Pardavý skáču na striedačke ako žiaci po góle na tréningu. Takmer slzím. Desať minút 3 na 3, šouka s tlakom tesne pod 180, čo ťažko hľadá obdoby. Nájazdy, vravím daj tam Cehlu… Búcham od radosti po stole, študentom v robote ruším ústne skúšky, vyberám kakaové rezy a robím víťaznú i legendárnu kávu v jednom. Vysvetľujem filozofiu hokeja. Patriotizmus. Silu srdca i túžby malého národa. A ďakujem všetkým za veľký deň.
Kamenná tvár Cehlárika s nadhľadom korunuje nezabudnuteľné ráno. Lebo vraj sú dni, pre ktoré sa oplatilo narodiť. Aj keď je to všetko iba obyčajný hokej.
Chlapci, moja úcta a ďakujeme!
