Najdrsnejší a najrýchlejší šport na tráve sa volá hurling

Počas svojej prevažne rybárskej návštevy Írska som jednoznačne nemohol vynechať ani tradičný a u miestnych zbožňovaný hurling.

Pre tých, ktorí o hurlingu počujú po prvýkrát – hurling je považovaný za jeden z najtvrdších a najdrsnejších športov na svete, pričom je zároveň aj najrýchlejšou hrou na tráve. Vo svojej podstate spája baseball, hokej a lakros, avšak bránky v sebe kombinujú futbal a rugby. Hurling je navyše športom s najdlhšou históriou a koreňmi, ktoré siahajú až do starovekej írskej histórie. Prvá písomná zmienka o tomto športe sa datuje až do roku 1272… pred Kristom.

Počas môjho pobytu bolo v meste Limerick na programe jedno z najväčších derby v krajine, ktoré mohlo rozhodnúť o postupe domáceho celku do vyraďovacích bojov medzi írsku elitu. Teda ak som systém ligy pochopil správne.

Cesta na štadión Gaelic Grounds nám trvá autom asi hodinu a chodníkom následne sledujeme neprerušený tok ľudí, v ktorom by sa nestratil ani ten, kto nevie, kde sa štadión nachádza. Každý fanúšik v dave je buď oblečený v domácom zelenom drese alebo má aspoň nejaký kus zeleného oblečenia na sebe. Občas sa tu mihne skupinka podporovateľov Tipperary, no nikde ani zmienka o doberaní si hosťujúcich fanúšikov, nadávok či iných aktivitách obľúbených najmä v našich končinách. Skrátka hurling tu nie je len obyčajným športom, je to náboženstvo.

Po príchode na štadión si hľadáme miesto na tribúne Clare End, kde máme lístky a kde je voľné státie. Na tribúne tohto typu som po prvýkrát a poviem vám, že to je poriadna pecka. Najlepšie miesta sú tie, kde sa môžete oprieť o konštrukciu na to určenú. Zaparkovali sme teda na mieste s dobrým výhľadom a čakali sme na úvodný “výkop”. Na trávnik následne pred takmer 30-tisícovú kulisu vybehli domáci borci v zeleno-bielych dresoch, pričom na opačnej strane pomerne rozsiahleho ihriska sa pripravovali hráči hosťujúceho Tipperary. Rivalitu medzi hráčmi bolo cítiť až na tribúny.

Zápas to bol podľa očakávaní skutočne drsný. Už pred samotným začiatkom sa hráči dali do dvojičiek a začali sa strkať, a to tak ostrým spôsobom, za ktorý by futbalista dostal ihneď červenú kartu a možno aj dištanc. Na pár zápasov. Rozhodca sa tomu však len prizeral a spokojne odpískal začiatok.

Hra bola rýchla a prelievala sa z jednej strany ihriska na druhú. Spôsob, akým si hráči prihrávali na obrovské vzdialenosti, bol dychberúci. Ich presnosť a rýchlosť sa skrátka nedá popísať, to je potrebné vidieť na vlastné oči.

Bol to jeden z tých zápasov, v ktorom (pre mňa) nebol podstatný výsledok, no samotný zážitok z hry. Domáci sa však tešili z výhry po silnom závere zápasu, kedy sa im podarilo skórovať hneď dva „veľké“ góly do bránky priamo za brankárom.

Po záverečnom hvizde následne fanúšikovia priam vyleteli na ihrisko za svojimi hrdinami, aby sa s nimi odfotili či získali cenný autogram. Ako prvé (za pomoci usporiadateľov či bráničiek popri trávniku) preskočili múrik pod tribúnami deti, no následne ich nasledovali aj ďalší fanúšikovia. Samozrejme vrátane nás. Veď ako povedal bratranec Tomi, s ktorým sme na zápase boli spolu: „Nech máme full experience.“ A verte mi, že to bol dokonale plný zážitok.

Viete, čo je na tom všetkom najviac bizarné? Ani jeden borec na ihrisku nie je profesionálnym hráčom. Teda aspoň v tom zmysle, že za hranie hurlingu nepoberá žiaden plat. V každom ďalšom ohľade sú však títo hráči totálni profíci – od pravidelných tréningov každý deň, cez zákaz alkoholu počas sezóny až po prísne diéty pre zvýšenie výkonnosti.

A na to, aby hrali na tej najvyššej úrovni pred 50-tisícovým hľadiskom nepotrebujú poberať plat. Je to skrátka vášeň, ktorá ich láka na ihrisko. A za to klobúčik dole.