Pred dvoma rokmi som ako čerstvý päťdesiatnik chcel zabehnúť svoj prvý maratón. Hneď v prvej vlne som však schytal covid, ktorý mi vyvolal aj mozgovú príhodu a ledva som to na kyslíku v nemocnici medzi skafandráčmi rozdýchal.
No ale vzdať sa kvôli nedokrveniu mozgu alebo skorozaduseniu svojho cieľa? Nedalo mi to samozrejme a začal som po pár mesiacoch s ochabnutou pravou stranou tela s behom. Potom síce v karanténe, ale predsa, som zabehol maratónsku trať po opustených okreskách iba s hodinkami za 5:15:00.
Takto som to vtedy cítil: „Tohtoročné behanie sa dočkalo vyvrcholenia. Ako sa postupne pritvrdzovali protipandemické opatrenia, najprv to malo byť v Jagodno SRB, potom v Crikvenici HR, potom zo Šarišského Jastrabia k radnici až nakoniec som ten maratón dal v okrese. Covid mi to v nemocnici chcel síce znemožniť, ale prekážky sú predsa na to, aby sa prekonávali. Napokon dnes som ich musel prekonať niekoľko vrátane samého seba. Hneď na 2. km mi ruplo v pravom členku, tak som polmaratón išiel veľmi opatrne, na 22. km začalo snežiť, na 28. km prvý kŕč do stehna, od 30. km som si nadával prečo som sa ja na to dal, na 37. km odišlo ľavé bedro, pravé koleno našťastie až na 41. km a tak som posledné kilometre prakticky len silou vôle doškintal. Aj keď si necítim prakticky nič, nohy sú samý pľuzgier, je to krásny pocit. Tak skoro ma však na beh nikto neukecá. “
A neukecal. Doprial som telu viac ako ročný oddych. A tak ako všetko, zobral som to dôsledne. Poctivo som gaučoval a jedol. Kroky som obmedzil iba na toaletu a do postele a nabral som za rok hrozivých 30 kíl.
No a potom prišiel ďalší bláznivý nápad. 100-ročnicu v Košiciach predsa nemôžem vynechať. Usporiadatelia síce neevidujú zdravotné údaje účastníkov, ale trúfam si povedať, že sa nenašiel nikto, kto by sa registroval na maratón s hodnotou BMI 35,4 a ešte v 52 rokoch. Rozumnejšie by bolo v tom čase skôr navštíviť obvodného lekára resp. psychiatra ako sa prihlásiť na maratón.
Prešli však 3 mesiace a prvých 15 kg už bolo dole. Iba neprežieraním a chodením namiesto vozenia. Odišiel som na mentálnu prípravu na púť do Compostely, kde sa potvrdilo, že moje nohy dokážu chodiť Portugalskom aj celý deň.
Po návrate som 1.5. nastúpil do tréningového procesu na maratón, odbehol som prvý kilometer. Tu prišla najdôležitejšia fáza, ktorá rozhodla. Celý tréningový program som absolvoval bez výnimky. Celých päť mesiacov som nevynechal žiadnu tréningovú jednotku. Prialo mi zdravie, počasie, nemal som žiadne zranenia, tie menšie som akosi behom prekonal.
Najväčšou prekážkou sa nakoniec ukázal vyhlásený termín parlamentných volieb. Nepodarilo sa mi totiž počas volebnej noci zaspať a na štart som sa postavil ako po fláme. Pozitívnym prekvapením pre mňa bolo, že telo vydržalo. Žiaden problém s kĺbmi, svalmi, či kŕčmi pripisujem poctivej príprave. Polmaratón som absolvoval v eufórii, pohode a podľa rád mojich priateľov pod svoje možnosti (2:17). Deficit spánku sa začal prejavovať až na 29. kilometri. Postupne prišla strašná kríza a na 36. kilometri viedla takmer k úplnému kolapsu. Nepomohol gél, ionťák, soľ, cukor, banán… nič. Iba hmla pred očami, potácanie sa, čakanie na stratu vedomia a pocit, že celý rok snahy vyjde navnivoč.
A to je presne chvíľa, keď sa musíš prekonať. Posledné dva kilometre som už bežal do cieľa v tempe ako na začiatku a podľa Stravy ešte o 8 minút skôr ako pred dvoma rokmi. Bežci sa tomu času určite smejú, ale pre mňa to bolo víťazstvo.
Follow your dreams, dá sa to.
Autor: Miloš Mikula
