Dávate si nejaké novoročné predsavzatia? Dobre, pretože tento článok s nimi nijako nesúvisí. Bude o tom, ako som opäť raz prekonala svoje predsudky a dala šancu niečomu, o čom som pochybovala, že by ma mohlo niekedy baviť. A tým som to vo svojej hlave rovno odsúdila na neúspech.
Ja si novoročné predsavzatia nezvyknem dávať. Alebo teda aspoň o nich nikomu nehovorím. Radšej poviem, že si žiadne nedávam, pretože motto, ktoré som si obľúbila, znie, teraz budem len parafrázovať: „Neboj sa dávať si (vysoké) ciele, ale nikomu o nich nehovor, aby nebolo trápne, keď ich nedosiahneš.“
Jedno som si ale predsa len dala, hoci by som to nenazvala predsavzatím, skôr túžbou opäť čítať viac kníh. Nasledujúce odporúčanie je síce mimo témy, ale čítajte knihy. Hoci len pár strán alebo riadkov každý deň. Je to upokojujúce a obohacujúce zároveň. Ja som rada čítala odkedy si pamätám. Možno to má aj nejaký súvis s tým, že som sa sama naučila čítať ešte skôr, ako som začala chodiť do školy (čo považujem za jeden z prvých úspechov v mojom živote), možno aj s tým, že ja čítam naozaj veľmi rýchlo (čo mi veľmi preveľmi pomohlo keď som sa učila na štátnice tisíce strán), a tak mi netrvá dlho dočítať knihu do konca, alebo možno genetika predsa len nie je sranda, a otcova vášeň pre knihy (ako čítanie, tak aj ich zhromažďovanie) sa jednoducho len preniesla na ďalšie pokolenie. Tak či onak, čítajte. Je to super. Týmto končím intelektuálnu časť tohto článku a dostávam sa k pointe.
Ozaj, vedeli ste, že slovo „pointa“ sa foneticky vyslovuje ako „poenta“? Mňa vždy veľmi prekvapí, keď to niekto povie takto, a teda správne, ale nestretávam sa s tým často (pozn. autorky: po dopísaní článku som bola upozornená, že podľa jazykovedného ústavu Ľ. Štúra je prípustná výslovnosť aj s písmenom „i“). Evidentne mám pri písaní tohto článku nejaký problém držať sa ústrednej témy, keďže od nej stále odbieham, alebo mám možno len príliš rozprúdené myšlienky v hlave. Tak teraz už naozaj – tento článok je, aj keď tomu doteraz nič nenasvedčovalo, o joge.
Ja, kráľovná predsudkov, som mala na jogu vždy názor, že je to pre mňa príliš pomalé, nudné a jednoduché. Teraz by som si za toto moje tvrdenie venovala minimálne jeden facepalm. Sebe aj svojej svalovici. Joga je všetko, len nie nuda. Jednoduchá je, naozaj, keď sa len pozeráte na niekoho, kto ju praktizuje. A pomalá vie byť, samozrejme, tiež, no verte mi, čím je pomalšia, tým je pre mňa náročnejšia… Z mojich predchádzajúcich článkov, prípadne ak ma poznáte osobne, už môžete vedieť, že som veľmi netrpezlivá, čo sa prejavilo aj vo výbere hodín jogy, na ktoré som začala chodiť. Samozrejme, že som si nevybrala hodiny pre začiatočníkov. Ale dobre tak, ja chcem predsa všetko hneď, aj pokrok.
Môj prvý kontakt s jogamatkou sa uskutočnil pred pár mesiacmi, keď som v jeden nedeľný podvečer nevedela čo s voľným časom, a vlastne ani neviem prečo a ako mi to napadlo, ale prihlásila som sa na hodinu metabolic jogy. Myslela som si, že sa trochu pováľam po podložke, ponaťahujem si krk, a najbližšie si to zopakujem ako mám vo zvyku tak o pol roka. Krk som si aj skutočne ponaťahovala, v rámci rozcvičky. Ďalej však hodina pokračovala a keďže sanskrt mi vtedy ešte nič nehovoril, musela som sa veľa obzerať, čo sa ide kedy diať.
Veď uznajte, balásana, caturanga, matsyasana či navasana – z tohto sa naozaj nedá nijakým spôsobom odvodiť, o akú pozíciu ide. Bolo to pre mňa teda naozaj náročné, keďže som nielenže nerozumela, ale hoci názvy jednotlivých pozícií inštruktorka povedala aj v slovenčine, ja som stále bola stratená. Lebo veď toto sa zrejme učí na tých hodinách pre začiatočníkov, ktoré som ja, hrdinka, preskočila. Na moje počudovanie som sa však na ďalšiu lekciu neodhodlala ísť o pol roka, ale hneď na druhý deň. A ako sa hovorí, tréning robí majstra, každou jednou hodinou som sa musela menej obzerať okolo seba, pretože som už vedela ako sa robia jednotlivé pozície. Vedela teda aspoň teoreticky, zvládnuť ich aj prakticky už bolo (a vo veľa prípadoch stále aj je – napríklad taká bočná vrana) oveľa náročnejšie. Ja som však človek, ktorý sa najlepšie dokáže namotivovať sám, a preto som sa tešila z každého, hoci aj malého zlepšenia. Aj keď som sa každým výdychom posunula napríklad len o pár milimetrov.
Za tých pár mesiacov mi najväčšiu radosť urobilo, keď som konečne zvládla pozíciu vrany, aj keď mojou najobľúbenejšou zatiaľ stále ostáva pozícia mŕtvoly. Samozrejme, snažím sa zlepšiť aj svoje dýchanie, nielen počas cvičenia jogy, ale kedykoľvek sa počas dňa pristihnem pri tom, že zle dýcham. To by však bolo aj na samostatný článok, alebo rovno knihu (naspäť k úvodu tohto článku – všetkými desiatimi odporúčam knihu Dych).
Vo všeobecnosti mám zo seba pocit, že som vďaka joge pokojnejšia a vyrovnanejšia (aj keď to by zrejme vedeli lepšie posúdiť ľudia v mojom okolí, ale Molly sa nesťažuje). Aspoň nateraz. Prináša mi radosť a pohyb, ktorý potrebujem. Aspoň nateraz. Preto toto určite nebude môj posledný článok venovaný práve joge. Aspoň namasté.
