V živote človeka sa často nájdu situácie, o ktorých vie, že sa dejú raz za rok, ale aj napriek tomu je voči nim dosť ľahostajný.
Vyobliekaní, ošerpovaní, navoňaní a upravení mladí ľudia v uliciach pripomínajú, že maturity su opäť tu. Ja z roka na rok sledujem, ako sa maturita stáva viac o prezentácii osoby a o oblečení sa – tak ako by sa obliekol intektuál, veď šaty robia človeka – a menej o prezentácii práve toho intelektu. Je to taký folklór, ktorý sa tak trošku umelo udržiava pri živote. Ale aspoň je náš – ako výsledky PISA v roku 2022.
Vzdelávaniu sa venujem 17 rokov v troch rôznych krajinách a len s úžasom sledujem toto zbytočné divadlo ústnych odpovedí, kde študenti odpovedajú, akoby recitovali básne. Jednu za druhou. A skúšajúci majú ten hrejivý pocit na srdci, že ako dobre to tých žiakov naučili.
Smutné ohľadom celého tohto divadielka je však to, že vám o znalostiach študenta a jeho skutočných schopnostiach nič nepovie – teda nič viac než to, že má dobrú pamäť a vie recitovať. Dôkazom je pre mňa to, že počet univerzít, ktoré sa spoliehajú na maturitné vysvedčenie a prijmú vás na základe neho bez prijímačiek, je ako šafránu a väčšinou nestoja za veľa. Ale pocit vysokoškoláka vám určite dajú.
Čo to vlastne maturitná skúška je?
Podľa školského zákona:
„Cieľom maturitnej skúšky je overenie vedomostí a zručností žiakov v rozsahu učiva určeného katalógom cieľových požiadaviek a overenie toho, ako sú žiaci pripravení používať získané kompetencie v ďalšom štúdiu alebo pri výkone povolaní a odborných činností, na ktoré sa pripravujú.“
Takže to, že máš maturitu, ešte neznamená, že sa dostaneš na vysokú školu, ktorá má tiež určitú slobodu rozhodnúť sa, akých študentov chce a ako si znalosti zistí. Určite sa vám do uší dostalo, ako sa pripravuje na medicínu.
Zamyslime sa trošku nad tým, čo je overenie vedomosti a zručnosti človeka, ktorý je pripravený získané kompetencie použiť a či by ste vy, v reálnom živote, rozpoznali, že človek niečo vie, alebo sa len tvári, že niečo vie.
Väčšina ludí má v tomto jasno – ak vie človek vedomosti použiť pri riešení reálnych problémov, s ktorými sa stretne, tak danú vec vie, ovláda. Očakávate od lekárov, že budú vedieť vyliečiť základné choroby a nebudú vám dávať antibiotiká na vírusové ochorenie, alebo očakávate od automechanika, že bude vedieť odlíšiť letnú pneumatiku od zimnej a bude vám ich vedieť vymeniť. Takýchto situácií si človek dokáže predstaviť milión, obzvlášť, ak musí ísť na mestský úrad, kde často lieta od dverí do dverí, kde si ho podávajú ako topiacu sa zmrzlinu. To sa potom sám seba pýta: Vedia tí ľudia, čo vlastne robia?
Ústne odpovedanie, pri ktorých maturant opakuje kompendium poznatkov z daného predmetu pred komisiou odborníkov, je zastaralé a podľa mňa nevyhovuje nikomu. Je založené na myslení minulého storočia, kde bol odborník a učiteľ nositeľom faktov. Tie sú teraz voľne prístupné online a ich vlastnenie je druhotné oproti ich použitiu.
Z poznatkov psychológie a pedagogiky za posledných 15 rokov vyplýva, že opakovanie známych faktov k ich osvojeniu nevedie.
Neposledným problémom ústnej odpovede je, že je povelené žiaka naviesť, možno aj trošku poopraviť, alebo dodať podotázočku. Za mňa je to neobjektívne zisťovanie znalostí, a z pedagogického hľadiska neprofesionálne.
Zdá sa mi, že skôr ide len o obavu, že ak by sme nechali žiaka voľne rozprávať, mohol by nám porozprávať také hovadiny, že by sme už prísediaceho v komisii o lepšej známke nepresvedčili.
Maturitný predmet skúša priamo vyučujúci – tu si už väčšiu korupciu intelektu ani neviem predstaviť. Hlavne preto, že aj učitelia sú len ľudia a so svojimi žiakmi rastú, pomáhajú im, súcitia s nimi a často chcú pre nich len to najlepšie. Odosobnenie je v tejto situácii takmer nemožné a núti vás vybrať si buď prefesionálnu integritu alebo benevolenciu. Tu už systém sám sabotuje objektivitu skúšania. Ako keby bola maturita skúškou učiteľa a nie žiaka.
A ešte pripájam jednu genialitu zo zákona
Takže ak je žiak naučený nepracovať, podvádzať a tých spôsobov je čoraz viac, a učiteľ mu na to nepríde, pripíše sa slabšia ústna odpoveď na maturách stresu a podpriemerný študent dostane nadpriemerné hodnotenie na základe svojej predošlej falošnej excelencie.
Tu len pripomínam školský zákon:
Cieľom maturitnej skúšky je overenie vedomostí a zručností žiakov v rozsahu učiva určeného katalógom cieľových požiadaviek a overenie toho, ako sú žiaci pripravení používať získané kompetencie v ďalšom štúdiu alebo pri výkone povolaní a odborných činností, na ktoré sa pripravujú. – škoda len, že slovo objektívne v zákone nefiguruje, ale kto už len vie, čo je objektívne…
Prečo teda nezmeniť ústnu časť maturity na niečo praktickejšie, na nejaké vyriešenie problému alebo analýzu situácie? Odpoveď je jednoduchá, ale pre učiteľov nie veľmi príjemná:
Ak trávite 35 minút zo 45 minútovej hodiny prerozprávaním faktov z učebníc a žiaci neriešia žiadne reálne problémy, pri riešení ktorých musia tieto fakty použiť, môžete potom testovať len to, čo ste ich naučili – zopakovanie a prerozprávanie faktov a tomu pripisovať dôležitosť.
15 rokov som maturoval žiakov tak, že test, ktorý písali, som mohol vidieť až 24 hodín po jeho napísaní a môj posledný relevantný vstup bola posledná vyučovacia hodina s triedou. Výsledky prišli až v prvý júlový týždeň. Na 3,5 hodinovej skúške bol už žiak úplne sám a musel si poradiť – jedna zo známok, že dospieva. Tu už musím súhlasiť, že na západe je maturita prvou skúškou dospelosti.
Je na učiteľoch zamyslieť sa, či je to tak aj na Slovensku.
Autor: Michal Fabian
