Videl som Bakera i Prosineckiho na Nou Campe, tešil sa na White Hart Lane, keď kopal Robbie Keane, zmokol na Craven Cottage pri pruhovanom Sunderlande, reval na Anfield Road keď sa lúčil Gerrard, nedýchal keď pozoroval z 9-ich metrov Drogbu i Ballaka na Stamford Bridge, tlieskal Rooneymu v Divadle snov, lúčil sa s vyslneným Upton Parkom na West Hame, mával Tottimu v Ríme. Neverte ale, že doma nie ste prorokom. Bardejovský štadión ostane navždy vôňou domoviny ako nikde.
Gugl píše dedinka s 2 232 obyvateľmi v okrese Poltár, povieš si outsajder, ktorému na vichodze rozbijeme perše gamby potom chrup. Pozor ale na jarné štatistiky. Kalinovo, zatiaľ 3 zápasy doma (2 výhry + 1 remíza, skóre 9:4, 7 bodov), Bardejov 3 zápasy vonku (3 prehry, skóre 1:7, 0 bodov). V spomenutých troch dueloch Kalinova nastúpilo v poloamatérskej 3. lige mimochodom až 9 hráčov prvoligovej Podbrezovej (v jednom zápase môžu hrať 5-ti hráči), dokazujúc, že sme asi jediný štát v Európe, kde má jeden hráč dovolené hrať za dva rôzne kluby. Ale beriem, je to farma spomenutého prvoligistu.
Volebná sobota snúbi bruchatý nebomrak, podvedomie klasicky velí, Stýve, sadaj vedľa ultras, bude sranda ako minule. Dopĺňam tak revúcu šestku tvrdého jadra, ktorá ale pri minúte ticha slušne vypne volume. Potom už čiapku stiahnem hlboko, aby mi z bubnov nepraskli tie moje v uchu. Nosič ohnivej vody mi nenaleje, asi vie, že mám motor. Uchty.
Hostia v zeleno bielom, Partizáni červení. Kým sťahujem na tiktok nový hit „naša lopta naše hrisko – ice stadzi“, v 4. minúte míňa domáci gólman Marek Varešinský malú domov od vlastného ľavého beka a kouč Rasťo Kica chytá hlavu do dlaní. 0:1, darmo kričí môj ultras „ofsaajd!“. V slušnej šanci hostí prekopáva borec štadión, éterom sipí „uš še veže“, „co piskaš, co piješ“, „zlam mu hokejku“.
18. minúta, hbitý Partizán kontruje peknou pumelicou na gólmana, keď si hosťujúci Kováč zraní v šprinte zadný stehenný sval, hardkor cynicky peje „už ho operuju“ a „naco ši tag richlo ucekal“. Bavím sa lepšie jak na Dankovi v semafore, úsmev kryjem pod čapicu. Domáca osmička postavou i rýchlosťou pripomína Stojáka, kto pamätá rýchlonožku z miestneho gymnázia spolu s Robom v drese Bardejova, ruka hore.
Herne upúta i číslo 5, somatika výstavného liverpoolskeho Fandajka. Istý na lopte, skvelá rozohrávka, dominantný v hernej synergii domáceho erbu. A ďalší černoško s číslom 23. Dav všeobecne zúri, lebo spáli zo dve skoro tutovky, ak ale mládenec zlepší prvý dotyk a schladí hlavu, bude hviezdou aj o ligu hore. „My sme chlopci z Bardejova, my sme všade ako doma, Partizanu fandime, my ho neopustime“. Poločkom vešám na fejs, rachujem lajky. Mauhhaa. 30. minúta, zraní sa domáci Štefančin. Vyrovnaný polčas predsa len ukazuje, že jar začala pred dvoma dňami.
Za futbal v Bardejove dnes platí 129 divákov, napol pokazený mikrofón hlási 250. Najskôr to dal cez bulharskú konštantu.
Po prestávke vybehne Partizán pokropený kico-guardiolovským klistírom v šatni a opticky dominuje v poli. Dobré ofsajdové pasce zamykajú súperove brejky, zlepšený pohyb červených šance ale nedokáže premeniť. Varešinský v bráne naopak kompenzuje smolu chytiac tri tutovky súpera /62, 75, 82. min/.
Partizán prvýkrát v jarnej časti doma nesklame, no znova stráca všetko. Vraj nič nie je horšie ako prehra, bo ostávaš žiť porazený. Je to však iba hra a my skalní veríme v horúcejšie futbalové leto. Partizán dotoho!
Idem si pustiť „Naša labda naše hrisko“ a vy zatiaľ dočítania, kamaráti 🙂
