Predstavujem vám nový slovenský národný šport: hejtovanie reprezentantov!
Tak, ani tento rok nebudeme majstri sveta v hokeji. Je čas verejne „vypeniť“ a poriadne naložiť našim „neschopným“ hokejistom, ktorí sa „opäť“ nedostali do finále. Alebo…?
Rozmaznané, protekčné deti!
Všetci to vieme: podpora mladých talentov nepatrí medzi najsilnejšie stránky nášho štátu. Každý rodič, ktorý chce vo svojom dieťati podporiť talent (nie nutne športový) to pozná: mesačne stovky eur na výbavu, štartovné na súťaže, tréningové kempy, alebo aspoň na cestovné, pretože kvalitné školy či športové kluby nie sú v každom meste.
Tak radi našim hokejistom vyčítame, že majú hviezdne maniere. Iste – väčšina z nich zavesí korčule na klinec pred štyridsiatkou a na konte budú mať viac, ako je ročný rozpočet priemernej slovenskej obce. Potom si nájdu teplé miestečko ako tréneri či funkcionári, alebo sa pôjdu pretŕčať do Let´s dance, aby doma nezdochli od nudy. Tak nech makajú, keď berú peniaze..!
Nech sa správajú ako profesionáli!
Lenže ono to tak nejde. Každý má lepšie aj horšie dni. Ruku na srdce: aj ty podáš každý deň 100% výkon? Nikdy si si nespravil/a dlhšiu „kávičkovú“ v práci? Nevykašľal/a sa na domáce povinnosti? Nikto z nás nie je dokonalý.
A druhá vec. Po jednom zápase sa na internete objavilo video, v ktorom je možné odčítať z pier Juraja Slafkovského, ako nadáva rozhodcom. Och, aké pohoršenie! Na druhý deň som šla okolo krčmy práve v čase, keď naši opäť hrali. „Čo ti (cenzúra), ty (cenzúra), ako to hráš (cenzúra)?!“
Slafkovský nedal ani jeden gól!
Akože… hej. Ale na osem prihral. Áno, mnohí si pamätáme na jeho infantilnú grimasu, ako si na Olympiáde prezeral bronzovú medailu. Tak nejako sme očakávali, že bude skórovať ako na bežiacom páse. Možno neskóroval, ale bodoval – a mimochodom, v počte asistencií patrí medzi najlepších hráčov na turnaji.
Mali ste zavolať hráčov z KHL!
Toho roku náš tím bodovo ťahali Hudáček a Pospíšil. Ale Slovač, nie žeby sme sa tešili, že sa nám objavili takéto esá (najmä Pospíšilov príbeh je hodný Hollywoodu, veď má za sebou poltucet otrasov mozgu)… Prečo je tam Hrivík, keď nemá formu? To ste nemohli zavolať niekoho lepšieho, hoci aj z KHL…?
(Medzi nami: ak dokážete dôverovať vášmu zubárovi, že vám správne opraví kaz, prečo nedôverujete rozhodnutiam Ramsayho, Šatana a ostatných, ktorí dali dokopy náš tím?)
Ale… záleží na tom?
Uvedomila som si jednu zásadnú vec. Nevieme prehrávať. Máme tím, ktorý patrí medzi absolútnu svetovú špičku – veď nás vyradila Kanada, nie Bangladéš! To, že sme tam, kde sme, je aj napriek tomu, že sme malá krajina, s minimálnou podporou športu, na rozdiel od mnohých väčších a bohatších krajín, kde majú talentované deti oveľa viac možností. Väčšina tých, čo nadáva na našich reprezentantov, pritom nevie ani poriadne stáť na korčuliach a o puk by ich obral aj malý Sergej, šesťročný syn Alexandra Ovečkina. Stará múdrosť hovorí, neber kritiku od toho, ku komu by si nešiel po radu…
Je to len šport. Výsledok tohoročných majstrovstiev neovplyvní vojnu na Blízkom východe, hladomor v Afrike, dokonca ani u nás nezlacnejú rožky. Naši chlapci robili, čo mohli. A hoci prichádzajú bez medaily, predsa si zaslúžia promenádu na otvorenom autobuse po centre Bratislavy za ovácií tisícok fanúšikov. Lebo reprezentujú našu krajinu. Lebo to robia pre nás – bandu nevďačníkov.
