Pri písaní článkov to mám väčšinou tak, že ich názov už len nejako nakoniec doladím podľa obsahu. Názov tohto som však mala v hlave už dlhšie, aj keď som ešte úplne nevedela, ktorým smerom si pri jeho písaní vyletím. A bude teda o vranách. V parku. Aj.
Pozornému oku mojich pravidelných čitateľov určite neušlo, že veľmi rada používam rôzne slovné hračky. V tomto sa slovenčine, nech je náročná a komplikovaná a prevýnimkovaná (áno) koľko chce, nedá uprieť, že sa s ňou dá krásne vyhrať. Preto môže názov „vrany v parku“ znamenať ako „vrany“ tak „vrany“. A oba varianty dávajú zmysel!
Tá skutočná
Preto som sa rozhodla, že časť článku venujem tomu, ako si na mňa robila v parku pred mojim bytom zálusk vrana. Veľký čierny operenec (zámerne som nechcela v tomto kontexte použiť iné slovo) si ma vyhliadol, keď som bola na prechádzke s Molly a párkrát mi preletel ponad hlavou. Určite to nebola náhoda, pretože vrana prelietala z jednej lampy na druhú, všetko v mojej veľmi tesnej blízkosti, s priamo upretým pohľadom mojím smerom. Je možné, že ju zaujal drdol na mojej hlave, ktorý jej istým spôsobom možno evokoval hniezdo, prípadne chcela ochutnať z mojej kávy, čo by som jej ale rozhodne (najmä ráno) neodporúčala.
Možno by som sa nechala presvedčiť (sama sebou), že to bola len náhoda, keby sa to v jeden deň nezopakovalo dvakrát, a následne ešte pár dní nezávisle od seba. Dokonca mám podozrenie, že to bola zakaždým jedna a tá istá. Susedia mi dokonca potvrdili, že už takýto prípad videli aj predtým. Nezažili, len videli. Toľkoto šťastia mám zrejme len ja a toto skutočne nebol príjemný prípad vrany v parku. Ešte by som chcela podotknúť, že Molly namiesto toho, aby ma bránila poriadnym štekotom, sa na vranu pozerala štýlom „to je ale veľmi zvláštny psík, s tým by bola riadna zábava, poďme sa spolu hrať“.
Bakásana
Na druhej strane môže byť vrana (nie len) v parku aj veľmi príjemným zážitkom. Bakásana totiž patrí medzi moje najobľúbenejšie jogové pozície. A dá sa robiť všade, aj v už vyššie spomínanom parku.
Príbeh mňa a vrany sa začal nevinne – pri pohľade na ňu som si povedala, že vyzerá celkom jednoducho a uskutočniteľne, že skúsim. To som sa ale nechala opiť rožkom, keďže v joge na pohľad vyzerá všetko jednoducho. Možno aj preto, že každá pozícia sa má robiť s neuveriteľnou ľahkosťou a plynulým pokojným dýchaním.
Moja obľúbená inštruktorka rada hovorí, že jogu robíme vtedy dobre, keď nás pri nej nie je vôbec počuť. Toľko k tej plynulosti. Táto pozícia, samozrejme, jednoduchá nie je. Aspoň pre mňa na začiatku teda vôbec nebola. Ale ako všetko, aj toto chcelo len (pomerne dlhú) chvíľu tréningu, a bola to zároveň moja malá vnútorná výzva. Keď som sa prvýkrát udržala na rukách v tejto pozícii asi polovicu jednej jedinej sekundy, pocítila som na seba veľkú hrdosť. Za to, že všetko, naozaj všetko, vieme dosiahnuť s aspoň minimálnou dávkou chcenia a odhodlania, a že nič nie je nášmu telu nemožné, aj keď sa to tak na prvý pohľad môže javiť.
Na toto miesto sa mi opäť hodí veta, ktorá ma sprevádza životom od prvej hodiny angličtiny na mojej strednej škole (srdiečko), a ktorá znie (pre autentickosť ju nebudem prekladať do slovenčiny) „everything is hard before it becomes easy“.
Dnes sa v bakásane dokážem udržať poľahky aj štvrť minúty a verte mi, že v joge plynú sekundy oveľa, oveľa pomalšie, a to najmä v tých náročnejších pozíciách.
