Keď som sa v roku 2012 po prvýkrát postavil na inline korčuliach na štart Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach, absolútne som netušil, že sa to pre mňa stane každoročnou záležitosťou. Teda takmer. Nebyť kovidovo-vynútenej pauzy. Ale nie o tom som chcel.
S pribúdajúcimi rokmi a kilami postupne prichádzam na to, že pred prvou októbrovou nedeľou v Košiciach nestačí tréning (ktorý poctivo každoročne zanedbávam, veď o čom by to potom bolo), ale treba na výkon telo aj trošku pripraviť. Tento rok som si preto dal týždeň trvajúci pôst bez akéhokoľvek pivka, vínka, poldecka, slaných záležitostí (rozumej pochutín) či vyprážano-nezdravých jedál. Teda až na jeden večer u svokrovcov. Na oslave sa totiž rizek so šalátom neodmieta, tomu ver.
Tentokrát by som ale chcel článok o mojom maratónskom výkone poňať trošku inak, než po iné roky. Veď snáď to, že ako sa ide a ako fúka do čela na Južnej triede, už snáď viete. A keď tu už teda mám jubilejný desiaty štart, povedal som si, že to dám na štýl „na maratóne v Košiciach som nikdy…“. Tak teda poďme na to.
Nikdy som predmaratónsky deň nestrávil so svojím švagrom. Fanďour (prezývku snáď vysvetlí on sám v samostatnom článku) sa totiž po prvýkrát odhodlal na polmaratón, a tak som mohol registráciu ale aj predpretekové obavy zdieľať priamo s ďalšou osobou, ktorú čakalo to isté (teda ešte niečo horšie, lebo veď bežal), na čo som po ostatné roky nebol zvyknutý.
Nikdy som na štarte nebol tak skoro. A to ako fakt. Vôbec po prvýkrát som prišiel k bráne, ktorá ešte bola zavretá, a chvíľu som len tak prekračoval z nohy na nohu že kamaride pusti ma už dnu. A potom ma čakalo ešte predlhých 20 minút príhovorov a čakania na to, kým sa pustíme na trať.
Nikdy som nevidel toľko pádov. Keď som sa pri Národnej banke obhliadol doľava a spozoroval som pretekára, ktorý mal v úmysle ma obehnúť, ako stratil balanc a zrazu sa stretol tvárou v tvár v plnej rýchlosti s asfaltom, nebolo to nič príjemné. A nikdy som nevidel ani toľko krvi. A koľko že jej bolo… Od kaluže na zemi na Južnej triede, po zdraté lakte a kolená až po dobitého pána ležiaceho pri trati za otočkou pri moste VSS. Pri ňom už našťastie boli aj záchranári a pomáhali mu s jeho zranením.
Nikdy som sa tak netešil do cieľa. Na manželku, rodinu, pivko, banán a nádherný pocit zadosťučinenia. V tomto poradí. Asi to bude aj s tým pribúdajúcim vekom, že ten maratón dáva zabrať stále viac a viac. A že cesta z cieľa od radnice naspäť na začiatok Moyzesky do Fugy (do najlepšej fanbase naprieč celou maratónskou trasou), sa zdala tento rok nekonečná. Ale došiel som.
Košickému maratónu ostávam aj naďalej verný. Je to udalosť, ktorá na Slovensku, ale možno aj v Európe, nemá obdoby. A to, že „Vyskúšaj raz, zamiluj si navždy“ platí do poslednej bodky. Ďakujem za ďalší štart, ďakujem za ďalší spoločný ročník.
A hej, zabudol som na čas. Zatiaľ neoficiálne výsledky ukazujú číslo 00:55:46 a konečné 62. miesto v kategórii muži (celkové umiestnenie 78.), s čím môžem byť len a len spokojný. Celkovo zaregistrovaných bolo približne 300 pretekárov, z čoho sa vyše 250 aj postavilo na štart. A keď som minulý rok písal o tom, že uvidíme, či na tento ročník natrénujem a budem atakovať hranicu 50 minút, tak tento rok to len zo slušnosti zopakujem. Takže uvidzime…
Futbal
