Vraj na to nevyzerám. Rozhodne sa na to necítim a ani sa tak nesprávam. Ale cifru v občianke neoblbnem. Mám 40.
No čo už, musím sa s tým zmieriť. Vždy som sa štyridsiatky bála, že to už budem stará. Respektíve, za zenitom. A hoci som môj prime strávila viac-menej dojčením, ešte nič nemusí byť stratené. Teda…
No. Buďme realisti. Štyridsiatka je vek, kedy sa v tele všetko začne záhadne kaziť. Pri rannom vstávaní začnete počuť akoby pískaciu harmoniku: to je chrbtica. A hej, ak vás ešte nikdy neseklo v krížoch alebo v krku, určite vás to onedlho čaká. Pri pohľade do zrkadla vidíte šediny, vrásky, u pánov plešinu… teda, ak ich vôbec vidíte, lebo súčasťou procesu je aj zhoršenie zraku. (Možno je to milosrdná snaha tela zakryť pravdu…?)
Zároveň sa začne (najmä u žien) spomaľovať metabolizmus. Moja (kedysi štíhla) teta to pred rokmi opísala takto: „Do štyridsiatky mi stačilo dva dni nežrať a kilo bolo dole. Teraz sa s každým kilom trápim hoci aj mesiac…“ A mala pravdu. Stravovací a cvičebný režim, vďaka ktorému som v 25-ke pohodlne schudla, teraz stačí sotva na to, aby som nepriberala. Kurníkšopa. Konečne chápem, prečo dámy po 40-tke viac ocenia kvety ako bonboniéru. Z nich sa totiž nepriberá.
Ono to je ako s domácimi spotrebičmi. Len čo im skončí záruka, začnú sa kaziť. A aj tomu najviac servisovanému autu sa po čase rozblikajú kontrolky. Proste… mám pocit, akoby ľuďom v štyridsiatke končila výrobcom garantovaná doba minimálnej trvanlivosti. V boji s entropiou začíname ťahať za kratší koniec.
(Skôr, ako sa pohoršíte… podľa antropologických nálezov sa ľudia v dávnej minulosti len zriedka dožívali viac ako 40. Ešte aj v starovekom Ríme bol každý po 40-tke označovaný ako senex, starec).
Dobrá správa je, že hoci štyridsiatka už nie je fyzický prime, po duševnej a sociálnej stránke je to inak. Ľudia berú štyridsiatnikov vážne. Už to nie sú nevybúrené decká, majú vybudovanú kariéru a niečo znamenajú. Teda, mali by. Iste, sú takí, ktorým sa podarilo rozbehnúť biznis v neskoršom veku – i takí, ktorí sa nikdy nepokúšali niečo dokázať – no štyridsiatka nie je zlý vek. Skôr naopak.
No pokiaľ ste profesionálny športovec, pravdepodobne ste už na dôchodku. Len málokto (no dobre, len Jarda Jágr) to vydrží vo vrcholovom športe aj dávno po štyridsiatke. Samozrejme, športovať sa dá aj oveľa neskôr. Vlastne, čo by som mala fňukať, náš šéfredaktor Stýv je akčnejší ako mnohí tí, čo majú tretinu jeho veku…
Ale aj tak nie som úplne stotožnená so svojím vekom. A viete, prečo? Lebo mnoho mojich rovesníkov mi pripadá strašne starých. Keď sledujem GR8 chase a vidím šedivého Ovečkina… a uvedomím si, že tento deduško je odo mňa o pol roka mladší… No čo, aspoň sa môžem hrať na celebritu, tvrdiť o sebe, že mám o 5 rokov menej a… všetci mi to veria 😊
