Na dnešný výlet si pribaľte opaľovací krém, lebo nám bude poriadne horúco. Náš cieľ: Egypt, druhé tisícročie pred Kristom.
Časť druhá: o tom, ako športovali vtelenia bohov
Spôsob života našich dávnych predkov sa radikálne zmenil. Už nikto si nepamätá na časy schovávania a večného sťahovania z jaskyne do jaskyne za potravou. V mladšej dobe kamennej – neolite – sa ľudia usadili, začali pestovať obilie, chovať zvieratá a bývajú v mestách. Tie najstaršie, nachádzajúce sa na Blízkom východe, existujú už celé stáročia.
S prechodom k poľnohospodárstvu ľudia získali množstvo voľného času. V oblasti tzv. úrodného polmesiaca, kolíske civilizácie medzi riekami Eufrat a Tigris, ako aj tu, v povodí Nílu, sa plodinám darí. A vďaka opevneným sídlam sa už nemusia báť útokov dravých zvierat. Nuž, tak čo budú niekdajší páni lovci robiť, keď už nemusia tráviť celé dni naháňaním mamutov? Nápad za milión: nič. Lenže to človeka rýchlo omrzí. Potreba hýbať sa nakoniec zvíťazila.
Ako sa tak prechádzame úzkymi uličkami nášho egyptského mesta, sledujeme čulý ruch a pohyb. Malí chlapci sa veselo naháňajú. Je to „len“ pár storočí, čo sa rozšíril nový senzačný vynález: lopta. Mládenci, ktorí celé dopoludnie sedeli v škole, kde sa učili nové a nové hieroglyfy, sa teraz nemôžu dočkať toho, aby vybehli von. Po dlhom sedení im chvíľa na čerstvom vzduchu naozaj prospeje. O aké hry presne šlo, to nevieme. Jedna nástenná maľba zobrazuje loptovú hru, pri ktorej proti sebe hrali dvojčlenné družstvá. Hráči sedeli jeden druhému na pleciach. Pravda, môžeme len predpokladať, že tých variantov bolo oveľa viac.
O niečo ďalej sa ozývajú zvuky boja. Nie, nejedná sa o opileckú ruvačku: zápasenie patrí medzi najstaršie doložené športy vôbec. Matky sa na svojich synov dívajú len z diaľky, akiste im to nie je príjemné. No dvaja rivali, celí červení od toho naťahovania, sú očividne spokojní.
Pozor! Počujete fanfáry? Rýchlo sa všetci spracte z cesty! Mestom prechádza panovník na voze. Nesie si luk a šípy. Poddaní svojho faraóna (a boha v jednej osobe) úctivo zdravia a prajú mu šťastný lov. Od domestifikácie koní (jedného z posledných zvierat, aké sa starovekému človeku podarilo skrotiť a chovať) sa medzi najvyššími vrstvami veľmi rozšíril športový lov. Panovníci po celom vtedajšom civilizovanom svete sa nechali zobrazovať počas lovu na mocné šelmy, najmä na levov.
Tejto zábave sa zrejme naozaj venovali: zachovalo sa množstvo zbraní i vozov. Navyše, s malou armádou sluhov, ochotných za svojho pána okamžite položiť život, bola takáto kratochvíľa pomerne bezpečná. (Hm, na tomto mieste stojí za zmienku, že jednou z možných príčin úmrtia mladučkého a slávneho Tutanchamona bola infekcia po ťažkej zlomenine nohy – špekulanti uvažujú nad alternatívou, že sa mohol zraniť práve počas lovu. Holt, ako sa vraví – športom k trvalej invalidite!)
Hups, uviazli sme v horúcom púštnom piesku. Chlapci a muži športujú. Kde sú ženy? Nuž, tým prechodom na poľnohospodárstvo veľmi z práce neubudlo. Podľa analýz mnohých kostier vyšlo najavo, že dlhé storočia bolo ženskou prácou mletie obilia. Spočiatku to nebolo mletie, no drvenie medzi kameňmi. Naozaj ťažká práca. Starostlivosť o domácnosť im zrejme neposkytovala veľa priestoru na sebarealizáciu.
Teda… ak… ak sa dotyčná dáma nepohybovala blízko panovníka. Manželky a dcéry vládcov si iste mohli nájsť trocha voľného času. Navyše, existovala ešte jedna skupina žien, ktoré sa určitej forme športu venovali ako hlavnému odboru. Panovníci sa radi zabávali a na svojich hostinách chceli vidieť poriadnu zábavu. Mnohé ženy – bohužiaľ v postavení otrokýň – celé dni trénovali tance a akrobatické kúsky, aby mohli pobaviť svojho faraóna.
Veru, kto si chcel v staroveku naozaj zašportovať, mal len dve možnosti: buď musel byť taký bohatý, aby si to mohol dovoliť, alebo taký chudobný, aby si svojou telesnou zdatnosťou zarobil na živobytie u toho prvého.
