Náš miniseriál pokračuje svojou treťou časťou. Nech sa páči, vážení čitatelia.
Marek: Rehab a potom
Na úvod kratučká rekapitulácia predchádzajúcich dvoch častí: Koncom júla pri bíčvolejbale moje štvorkrížikové koleno nevydržalo a dvakrát v ňom zachrapčalo. Po mojom provizórnom pľantaní sa mi do neho začiatkom novembra artroskopicky nakukli, odfaklili 25% menisku, vyčistili a konštatovali, že mi ostala štvrtina predného krížneho väzu a plastika nebude (zatiaľ).
Dobre? Zle? Netuším. Snažím sa uveriť tomu, že teraz je to už len na mne, aby som sa čím skôr spojazdnil. Presne podľa pokynov z manuálu, hneď na druhý deň už doma začínam s izometrickým cvičením, napínam svaly stehna. Počas nasledujúceho týždňa už došľapujem na nohu, samozrejme s pomocou barlí a cvičím špeciálne cviky, aj keď predpísaných 30 minút sa mi zdá príliš, dávam tak 10. Po týždni mi vyberajú stehy, nastupujem do práce, zatiaľ stále so štyrmi nohami. Ďalej stále častejšie bez barlí, po dvoch týždňoch podľa pokynov idem zaplávať, ide to, aj keď koleno je stále opuchnuté. Viac ľadujem, pomáha. Po troch týždňoch už barly nepoužívam, začínam s bicyklovaním na ergometri a „predkopávačkami“ s miernou záťažou v posilke. Dlhšie chodenie priebežne znamená opuch a zníženie funkčnosti, ale hybnosť sa postupne zlepšuje.
Momentálne prešli tri mesiace od operácie. Pravdupovediac, neviem zhodnotiť, či som za ten čas dostatočne pomáhal svojmu kolenu vrátiť sa do života, skúste vy: viac menej som dodržiaval pooperačný manuál, po mesiaci a pol som už pravidelne každý pracovný deň trochu rozbicykloval a cvičil 20, teraz už 40 predkopnutí so záťažou, posledný týždeň som navýšil hmotnosť, zapájam už aj iné náročnejšie cvičenia (drepy, výpady). Plávať som bol 3-4 krát, nič moc, ale toto ma proste nejak neberie. Počas dňa relatívne dosť veľa chodím. Efekt, resp. ako sa cítim subjektívne? No, asi tak by som to povedal – na plese som odtancoval po sebe tak 2-3 valčíky alebo polky, potom pauza, ale na čardáš to ešte nebolo . V januári som vyšiel na Hrebienok, na pešo ofkorz. Na tréningu už predvediem aj nejaké rýchlostno – koordinačné cvičenia. Po záťaži je však koleno akoby lenivé. Pocitovo sa mi zdá, že väčšie preťaženie v nejakom atypickom smere by nezvládlo. Plus urobiť uvoľnenú extenziu, vystretie, mám v hlave blok a je to aj bolestivé. Ak máte skúsenosti s vašou rehabilitáciou, jej dĺžkou, intenzitou, objemom, či obsahom, kľudne napíšte do komentu, rád si to prečítam a iste nielen ja.
A na záver trochu éterickosti a pohladenia pre dušu do tejto silno pragmatickej témy. Pred operáciou ma uspali, nevnímal som ani mäkké F. Prebral som sa počas prevozu na izbu, presne v momente, keď ma vytlačili z výťahu, kde na chodbe stála moja priateľka. Náhoda? Tak som dal prsty do V-čka a akože sa usmial.
Peter: Keď je v kalendári DOD – Deň Operácie Dop…
A čo sa dialo potom? S pánom doktorom sme sa dohodli na operácii, a to 7. novembra 2018. „Príďte ráno na príjem, nalačno a s internými a anesteziologickými predoperačnými vyšetreniami,“ zneli stručné inštrukcie. Mal som mesiac do operácie a večer šla Liga majstrov. Real Madrid vtedy vybuchol v Moskve, a kým som sa ja dostal na operačný stôl, Chulen Lopete (nepokračujem kvôli cenzúre) sa pakoval z veľmi lukratívneho fleku trénera v Madride.
Ale poďme pekne krásne k operácii. Pár dní pred zákrokom som si v duchu vravel, že čoskoro to bude za mnou. Spravia mi plastiku väzu, dva dni si poležím v nemocnici, začneme s rehabilitáciou a pomaly sa dám dokopy a začnem fungovať ako normálny mladý človek. Ale jasné. Ja som to chcel, no niekto si povedal, že to bude inak. Ak ste sa v tomto príbehu dostali až sem, tak si určite pamätáte, ako som to ja, Peter, odkladal zopár mesiacov kvôli škole. A kvôli tomu, že to možno prejde. No ono to veru neprešlo a ako som na tom v skutočnosti bol, som sa dozvedel až na operačnom stole.
Pôvodný termín 7. novembra sa mi posunul o pár dní neskôr, a tak som sa do Popradu vybral v pondelok 12. novembra v skorých ranných hodinách. Hodiny ukazovali asi 6:30 ráno a zdravotná sestra kričí moje meno pred miestnosťou, kde sa vybavoval príjem. Tam som sa stretol s aristom a operatérom, vypísali posledné papiere, ktoré som podškrabol a tým súhlasil, nech si so mnou robia všetko, čo budú chcieť, len nech ma dajú dokopy. Sestrička mi zmerala tlak, na zápästie mi dala prúžok s mojím menom ako na štefánskej diskotéke v Bartošovciach a šup-šup na izbu. Tam som sa stihol prezliecť do gala (rozumej pyžamo) a vtom prišla druhá zdravotná sestra s otázkou, či som oholený. Správne som vtedy usúdil, že na kolene. A tak zlatá (asi) pani to spravila za mňa a bol som pripravený ísť na operačný stôl.
Neprešlo ani pár minút, počas ktorých som stihol poslať fotku priateľke s oholenou nohou, a už si po mňa prišli ošetrovateľky. Hoci ešte s funkčnými nohami, musel som si ľahnúť na posteľ a užil som si cestu zo siedmeho poschodia na tretie, kde sa tie jatky mali odohrať. Keďže som nikdy predtým nemal nič operované, nič zlomené a v nemocnici som trávil čas len počas mononukleózy alebo keď mi na pohotovosti ťahali vodu a iné tomu podobné sajgony z kolena, nevedel som, čo sa bude diať. Hneď po príchode do pripravovne som zistil, že pyžamo mi je naprd, pretože ostalo pod vankúšom a prezliecť som sa musel do nemocničného jednorazového obleku. Od operačného sálu, čo je vlastne teritórium anesteziológov, ma delili už len jedny dvere. Podľa hlasu zlatá (asi) slečna sa ma opýtala, akú anestézu si želám. Do tejto chvíle som bol mierne naklonený celkovej, ale slečna/pani doktorka mi odporúčala spinál, teda nájdu na chrbtici bod, ktorý zodpovedá mojej ľavej nohe a šup ho tam, ihla smeruje do miechy. Pár sekúnd na to som cítil hrejivý pocit v ľavej nohe s postupným znecitlivením.
Nastal čas presunúť sa na operačný sál. Tam ma privítal tím doktorov, ošetrovateľov, inštrumentárok a neviem koho každého. Rozprávali sa so mnou, pýtali sa ma, čo som s tým kolenom robil a či som robil šport aktívne, či študujem alebo či pracujem, a vtom vidím pred sebou lekára, ako na ramene drží nejakú nohu, natiera ju Betadinom (to je to oranžové jódové). Po pár sekundách som nohu identifikoval, bola, samozrejme, moja. To, že začala operácia, som zistil podľa „programu“ v telke. Bolo tam vnútro môjho kolenného kĺbu. Operatérovi netrvalo dlho a podal mi nelichotivú správu.
Poškodená chrupavka a to do takej miery, že je potrebné ju obrúsiť a nechať zregenerovať. Plastiku väzu si naplánujeme po Novom roku. Tak nejako zneli slová operatéra. No teda diki. Doktor mi kamerou zavedenou v mojom kolene ukázal, do akej miery je chrupavka poškodená. Veľmi som sa v tom nevyznal, ale keď vám tam niečo pláva sťa chaluhy v Čiernom mori, tak to asi nebude v poriadku. Stačilo kamerou zájsť o pár milimetrov ďalej a na obrazovke sa zjavilo okrúhle biele teleso. Odštiepený kúsok kondylu stehennej kosti. A práve tento kúsok mal na svedomí to poškodenie chrupavky. Keď mi ho doktor ukázal spoza plachty, bol veľký asi ako dvoj- až päťcentovka.
Vtedy som otočil hlavu a odfúkol si popod nos, na čo sa anesteziológ (asi) opýtal, či mi nie je zle. Po mojej neistej odpovedi zloženej z nezmyselných slov a onomatopojí urobil to najlepšie, čo mohol. Pustil mi hadičkou niečo tak úžasné, že som bol v priebehu pár sekúnd úplne mimo. Ak vás toto rozprávanie ešte baví, tak vyčkajte, o chvíľu tu bude pokračovanie.
