Milujem toto ročné obdobie. A nielen preto, že je teplo.
Vždy, keď sa Slnko na oblohe vygúľa na svoju najvyššiu dráhu, spomeniem si na moje detské roky. Vybavuje sa mi záhradka za mestom, ktorá patrí mojim dvom tetám – mamkiným sestrám. Ešte ako úplne malé škvŕňa som tam chodievala s mamkou a babkou. A hoci som nikdy nebola práve záhradkársky typ, niektorým letným aktivitám som neodolala. Len čo čerešne chytili správnu farbu, vyliezla som na strom a nezliezla dole, kým sa tie prvé nepýtali von z opačnej strany.
Bola som mestské dieťa. Medzi bytovkami bolo síce niečo málo zelene, ale možnosť vypadnúť za mesto na záhradku bola úplne skvelá. Ako teenagerka som tam pobývala s mojimi sesternicami. Tetušky nám nechali kľúče, my sme si priniesli proviant. A najväčšia romantika bola vždy ráno, keď sme jedávali na verande (samozrejme, že sme si natrhali čerstvú zeleninu zo záhonov) a dívali sa na tú oázu pokoja. To boli ešte časy bez sociálnych sietí, a tak z tých čias nemáme skoro žiadne fotografie. No spomienky sú farebné, voňajú po čerstvých paradajkách (a mala som chuť dodať, že po vetroch mojej sesternice, ale to by kazilo dojem).
Dnes bývam na dedine. O záhradku pred naším domom sa stará moja svokra. Som jej za to vďačná: niet nad to môcť hneď ráno vybehnúť po čerstvé paradajky či cibuľku. Hoci, s tými paradajkami je trocha problém: môj synátor má neskutočné nutkanie babrať všetko červené a guľaté, takže málokedy stihnú dozrieť. No jedno som si istá: sú 100% bio. Žiadne chémie, hnojíme tak maximálne vlastným kompostom z pokosenej trávy a biologického odpadu. A poviem vám, je to poznať.
Keď tak vybehnem pred dom a dívam sa na záhony, cítim sa podobne ako za mladých rokov. Pohľad na toľko domácich vitamínov lahodí oku i žalúdku. Najmä, ak dorastú de facto bez môjho pričinenia. Popravde, hoci som rada, že mám k dispozícii čerstvú zeleninu, ešte stále nie som záhradkársky typ. Mne by zdochli aj plyšáky, keby som ich mala kŕmiť.
