Skúma človeka, dedičné choroby, determináciu ľudských znakov, rozdielnosť, variabilitu i premenlivosť v ich samej podstate. Je údajne najdôležitejšiou teoretickou vedou z hľadiska popisu akejkoľvek živej sústavy. Jej otcom je Johann Gregor Mendel /1865/, a vy , čo ste to, aj so vzorovým herbárom, dali na strednej z biológie aspoň za dva, viete, že reč je o ani dnes zďaleka nie dobyt/N/ej genetike.
V jednom z článkov kedysi zo septembra 2011 som sa, okrem iného, zakrátko nadchýnal výkonom „ľudských robotov“ z FC Barcelona a nepriamo, inštinktívne, no cielene provokoval „julesvernovcov“ myšlienkami atakujúcimi zvedavosť orientovanú na všeobecné limity športových výkonov Homo Sapiens budúcnosti. Inu ver, človečina ozaj má svoje determinované hranice, no nedávny, a už klasicky pútavý program z Discovery znova primäl moje, aj na futbal orientované sny, nanovo raz sa zadumať. Už kedysi v 90-tych rokoch som v National Geographic čítal o úžasných divoch, kedy paralyzovaní myšiaci dokázali vďaka genetickým praktikám v priebehu pár dní znova zázračne „chodiť“, no súčasné možnosti genetického poradenstva, plánovanie potomkov, „ping pong“ s kmeňovými bunkami, či prevencia vývojových chýb, to všetko dnes ozaj necháva brúsiť ľudskú fantáziu, kde raz môžu skončiť skusy načaté kedysi prvým klonovaným cicavcom na svete, ovečkou Dolly /1996/. Genetická informácia určuje budúcu anatomickú stavbu organizmu, determinuje, aké látky budú súčasťou biochemických a fyziologických procesov v tomto organizme. Natiahnutý sval u Afričana a belocha sú už dávno dve rozdielne veci, rôzne je ich prekrvenie dolných končatín, či rýchlosť rekonvalescencie. Kvalita výkonu určená etnikom, rodokmeňom a farbou pleti je predmetom najtvrdšieho výskumu. Samostatná kapitola o klonovaní a úplnej revolúcii v medicíne, v budúcnosti s možnosťou ovládnutia génovej terapie, samotné génové manipulácie a klonovanie organizmov, to všetko poskytuje nedozerné množstvo nových pozitívnych alternatív využitia, no problematika spätá i s mnohými nevyriešenými etickými otázkami a možnosťami zneužitia onoho hrania sa s prírodou ježí chlpy aj tým s plešou.
Mnohí, ako laici tak odborníci, predpovedali už za čias stanozolom napichaného Bena Johnsona, že jeho čas v behu na 100 m bude „čoskoro“ prekonaný. Líšili sa len v predpovediach, kedy príde ono čoskoro. Stovka za 9.58? Je možné raz zabehnúť najkratšiu, a možno preto i najsledovanejšiu disciplínu v atletike aj POD 9 sekúnd?? Neuveriteľné, ale vedci vravia možné áno. S jednou podmienkou. Treba spraviť nie jeden, ale 100 krokov vpred, čo už ale „prirodzene“ nepôjde. Okolo r. 2060 môže naša zemeguľa očakávať vzhliadnutie prvého geneticky mutovaného športovca, metabolicky naprogramovaného vojaka, ktorý nebude poznať únavu, bolesť, ani zranenie. Basketbal môžu poľahky hrať iba a výlučne 2-metrové klony s oceľovými meniskami a povrazmi svalov, každá súťaž v skoku do výšky ešte len začne od značky 2.4 m. Je nemálo desivé, že oná naša Zem ani NEMUSÍ o týchto strojoch v ľudskej koži spočiatku vedieť, náš bojovník superman zostane istý čas v ilegalite, v akej sú i dnes /či boli donedávna?/ a nie krátko napr. mnohí cyklisti z Tour de France /výnimkári, moje ospravedlnenie/. Olympiádu možno raz naozaj vyhrajú skutočné ľudské roboty a do olympijských bazénov budú skákať ryboopi so zvláštnejšou farbou kože, no tu už pri všetkej úcte k mikrobiologickému výskumu a boju proti rakovinovému bujneniu sme asi mnohí nemálo radi, že nebudeme pri tom. Etické otázniky v oblasti genetiky rieši nateraz síce i tá naša, no budú predovšetkým a pálčivo hlavne generácie dnes nie narodené. Obzrime sa v súčasnosti okolo seba a skúsme odhadnúť, nakoľko to ľudstvo do budúcna zvládne. Iste, obludné pomyslieť, no predsa si len pomyslím, že ani sám Mendel by si to mrviac sa pod drnom nepomyslel.
Čas je rýchlejší ako spermie, len zhruba pred 60-timi rokmi objavili Watson a Crick štruktúru DNA, pred 23 rokmi využili lekári na liečbu štvorročného dievčaťa po prvýkrát experimenty s ľudskými génmi, v r. 2000 ohlasujú prvý “draft“ ľudského genómu /súboru génov/. Nie som Jules Verne, netúžim ani po jeho nesmrteľnosti, no tieto rozdumy možno vyvolali nemenší úsmev nad opovážlivou kacírskosťou, akým bol ten kedysi, škľabený pri snoch francúzskeho fantastu…
